Zoznámila ma so Samom, bývalým narkomanom a v súčasnosti už mojim kamarátom. Prežil svoje drogové peklo, ktoré mu zničilo všetko, čo mal. Už niekoľko rokov však stojí na opačnej strane múru závislosti. Založil neziskovku NEzávislosť - Nový začiatok, pomocou ktorej sa venuje prevencii pre školákov a mládež.
Koncom minulého roka Sama oslovil pedagóg z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice-Šaca s návrhom, či by nemohol podobnú besedu urobiť aj u nich. Napriek tomu, že to bola zaujímavá ponuka, Samo dlho premýšľal, čo on môže práve on hovoriť ľuďom vo väzení. Napokon súhlasil. Ústav mu ponúkol možnosť priviesť si niekoho „zvonku“, preto som ani na chvíľu nezaváhal a súhlasil, že pôjdem s ním, veď možnosť dostať sa dnu je jedinečná.
Prehliadka na vrátnici, mobil, kľúče zamknúť do skrinky. Po chvíľke už prechádzame s pedagógom cez dvere na veľkej bráne a svet sa nám zmenil. Dvere, mreže, brány, zvončeky... Okolo nás ďalší vysoký múr, ostnatý drôt, policajti, na priestranstve nastúpení odsúdení. Skoro každý sa nám pozdravil.
Zvláštny pocit pre civilov prechádzať pár metrov od nich. Vošli sme do budovy vyzdobenej obrázkami - tvorbou odsúdených. Myslím, že slovo nadanie to vystihuje presne. Žiadne gýče a tak človek chvíľu zapochybuje, či sú tu tí ľudia správne... Spoločne podebatujeme pri káve s pánom pedagógom v jeho kancelárii o práci s odsúdenými, ich kultúrnych aktivitách, o vzdelávaní, aktivite i pasivite, so Samom preberajú, ako bude beseda prebiehať.
Cestou do jedálne, kde nás čaká asi 130 väzňov sa zamotáme pomedzi odsúdených na dvore. Sadnem si bokom a nervózne sa poobzerám okolo seba. Pohľad mi hneď padne na oproti sediaceho chlapíka v kúte (budem ho volať Fero), ktorého by som stretnúť nechcel, nahnevať už vôbec. Oholená hlava a nezvyčajne ostré rysy tváre, oči, ktoré boli stále v strehu. Moja predstava väzenského bossa bola kompletná.
Avšak ,,pomocníci “, z ktorých jeden fotil a druhý sa staral o ozvučenie boli sympaťáci. Netuším, prečo sú tu, ale v tejto chvíli to nie je dôležité.
Fero s kamennou tvárou počúval. Zdalo sa mi, že sústredene hltá všetky Samove slová, keď opisuje svoj životný príbeh. Možno by k tomu mohol veľa dodať. Na konci sa však aj usmial a tlieskal Samovi najviac.
Cestou z jedálne sme sa opäť zamiešali medzi prechádzajúcich väzňov. Zvláštny pocit, teda pre mňa určite. Aj keď boli strážcovia pár metrov vedľa, napadlo ma za tých pár sekúnd všeličo .... Predsudky, poviete si. Áno, je to tak. Bránim sa im a bojujem proti nim.
Je mi jasné, že sa všetci ľudia s bielym pásom na chrbte nejakým spôsobom previnili. Viac či menej, to neviem. Nie je mojou úlohou ich súdiť ani hodnotiť. Možno milý pán, ktorý fotil zavraždil mamu a drsný Fero brániac kamaráta pri dedinskej bitke niekomu ublížil. Všetko je vždy inak, ako sa nám vidí na prvý pohľad.
Ďakujem za možnosť nazrieť za tento múr pedagógovi v ústave Košice-Šaca Radovanovi Sekanovi a môjmu kamarátovi Samovi Bogárovi, bez ktorých by som sa sem nedostal.
