Pán šofér mal psychický problém nakladať batožinu. Horko ťažko sa mi podarilo dvihnúť to hebedo do požadovanej výšky, nadávajúc si, že všetky tie veci potrebné na prežitie by som určite párkrát prehodnotila, keby som vedela, že ten batoh budem dvíhať sama. Možno je to nejaký druh edukácie, zo strany SAD, ako sa efektívnejšie baliť. Vytrepala som sa do autobusu, aby som si zhodila tašku. Nana volala, že poď ešte von a ja že ok, šak idem.
-Kam ideš?
-Padaj naspäť!
-Sadni si.
-Čoje?!
-Tak neprevracaj očami.
Tak som si sadla a čumela cez okno na pár autobusov odparkovaných oproti cez cestu. Blonďatá slečna z Koala tours veľmi milo všetkým navôkol vysvetlila, že aj napriek odchodu, ktorý je naplánovaný o pol hoďku neskôr, musia mať všetci zadky prilepené o svoje sedadlá, z ktorých sa pravdepodobne neodlepia nasledujúcich 16 hodín.
Z príhovoru šoféra sme sa dozvedely, že celou cestou pójdeme nejakých 36 hodýn a že pójdeme cez rakúsko, taliánsko a francúsko. Vo francúsku, v meste Nice, sme sa dozvedely, že tu budeme devet hodýn stát, že nás vyloží pri anglickej promenáde, hned pri pláži, že hned jak tam zastaneme, musíme vyskákat, lebo tam nemóže dlho stát.
Týchto deväť hodín bolo potrebných ževraj na to, aby sa šofér vyspal. My sme ho videli o pol hodinu veselo behať v plavkách po pláži.
Cesta autobusom bola nanajvýš komfortná, šak to poznáte a ak nie tak vyskúšajte a spoznáte. Človek nemá kde hlavu opreť a keď sa mu to podarí, tak ho niekto do nej zozadu kopne, lebo mu tŕpnu nohy. Holka pred vami sa vás zdvorilo pýta, či si môže sklopiť sedadlo a vy poviete, že nojasné a keď sa snažíte sklopiť aj to vaše, aby ste nemali kolená pri nose, zistíte, že tá poondiata páčka je pokazená. Nejaká kámoška všade zháňa igelitku(šabelsáčok), aby sa do nej mohla vyvracať a celou cestou neustále hľadá igelitku, do ktorej by sa znova mohla vyvracať. Uvoľníte sedadlo, aby si mohla ľahnúť a vy sedíte na šiestich pet fľašiach podpísaných menom cudzieho človeka. Polovica autobusu je rozložená v uličke, takže keď sa snažíte dostať k svojim veciam, päťkrát si pri tom zlomíte väz. Klimatizácia pustená celú noc a deň a noc a deň.
Po 36 hodinách, o šiestej ráno, sme vystúpili v Malgrat de mar, väčšina chorá. Bývanie a stravu sme mali zabezpečenú v hoteli Europa. Kým sme sa dostali do izieb, čakali sme smiešnych 7 hodín rozložení v asi spoločenskej miestnosti, po gaučoch stoličkách a zemi. V tomto čakacom období prišiel náš 72ročný delegát Šaňo, všimla som si ho len letmo, lebo som lietala v ríši snov zgrcmaná na modrej sedačke. Celý jeho prejav som prespala. Keď sa ho pýtali, že jaké má byť počasie, stále trepal o tom, jaké počasie bolo doteraz a keď sa ho to spýtali po 2 neúspešných pokusoch, odporučil, aby si to vyhľadali v miestnych periodikách.
O jednej sme konečne dostali kľúče od izieb, plní entuziazmu vyhrabaného bohvieodkiaľ sme veselo šlapali po schodoch. Vo svojej izbe som bola ako prvá z trojice. Zastala som v otvorených dverách a natisli sa mi slzy do očí, nie od dojatia. Padajúca omietka, špinavá sprcha, špinavé vécko, rozpadávajúci sa drevený stolík. Sklenený balkón bol pravdepodobne poznačený strelnou zbraňou a keď som si sadla na stoličku, diera v skle smerovala presne na moju hlavu. Som si pomyslela, že ta to dáky mafiáni tu žili pred nami. Izba rozmerov 4x4 metre mi podozrivo pripomínala bývanie na mojom internáte spred pol roka.
Keď sme sa vybrali na večeru, bola som nadšená. Jedlo vyzeralo výborne, konečne pozitívum! Pri hranolkách stál vrátnik-naberač a keď som mu chcela po anglicky povedať, že nechcem veľa hranoliek, lebo v španielčine som sa nevedela vykoktať, zrazu mi povedal, že môžem hovoriť aj po česky. Šak oukej. Jeho obsluhovanie bolo naozaj komické:
Ahói! Ako sa maš? Kalamari? Stači? Hranolki? Kura? Stači? Ahói!
Odniesla som si jedlo ku stolu a šla som si načapovať džús. Riadne som si z neho logla a v tom momente som oľutovala všetky chute na čerstvý pomaranč. Bol slaný. Povedala som si, že pachuť v ústach zaženiem Naninou kávou, a keď som sa z nej napila, zistila som že je tiež slaná. Puding bol slaný, čokoláda bola slaná, všetko bolo slané.
Hneď prvý večer sme sa spoznali s dvoma Španielmi, jeden stále trepal o tom ako nevieme rozprávať po španielsky a nech naňho radšej hovoríme po anglicky a ten druhý sa len usmieval a sem-tam niečo zaštebotal. Sme si pripili a naučili ich "Nazdravje!"
Po prechádzkach do miestneho supermerkada a iných obchodov s odevmi ala čínske obchody u nás, sme zistili, že si tu tak ľahko s miestnymi nepokecáme, lebo akonáhle zistili, že sme turisti, začali po anglicky a keď si nedajbože všimli, že sme zo Slovenska, začali po česky. Ty vole.
Jediní, s ktorými sa dalo pokecať, boli černosi. Sme sa s nimi vyprávali štýl španielskoanglická lámaná komunikácia. "Môj" černoch sa volal Sam. Not Samuel. Only Sam! A mal 23 rokov. Chcela som mu pochváliť hodinky tak som povedala: "Tu tienes beautiful watches."
"Natáliin" sa volal Abraham. Premenovali sme si ho na Abrahama Linkolna, prípadne Ibrahima Majgu. V priateľských kruhoch Abi volal Maju po troch dňoch na pláž alebo k nemu domov "zabaviť sa", s argumentom, šak už sme sa trikrát videli na diskotéke. Šak už sa poznáme.
Každý večer sme chodili do "Caracol clubu". Neviem ako presne sa to volalo, my sme si to nazvali "U Karola". Dávali tam litrové drinky za 6 euro. Španieli to v Malgrate s alkoholom do drinkov trochen preháňali, ani jeden večer sa mi nepodarilo vypiť ten svoj do dna.
Keďže sme mali jeden povinný fakultatívny výlet, vybrali sme sa so Šaňom do Barcelony, navštíviť Sagradu Familiu, ktorá je neustále vo výstavbe. Šaňo nám vyprával o tom ako sa jeho vnučka nenaučila tancovať salsu a keď sa Papája spýtala, že čo je hento napravo, povedal, že nás zbytočnosťami zaťažovať nebude. Druhá historka bola o najväčšej mačke na svete.
-Aha, Zuzka, to je ale veľká mačka!
-Ale dedo, to je kocúr!
"A naozaj, keď som sa pozrel lepšie uvidel som najväčšieho kok..ehm. kocúra na svete."
S naším delegátom bola fakt švanda. :)
Fotené z autobusu:
Vyskákali sme pred Sagradou Familiou, Šaňo kúpil hromadné vlezné a v tom momente ako sme prešli vstupnou bránou, sme o ňom až do konca exkurzie nevedeli. O Sagrade sme sa dozvedeli maximálne to, čo bolo v letáčiku pri vstupe.
Zo Sagrady:
prístav
Predposledný večer Papája dostala zopár po hlave od jednej nevediacej sa do kože spratať Španielky. Spoznali sme sa s Ryžou 21 a dostali sme od výchoňnárov z hotela dve ruže a jednu burinu.
Natália utopila tašku v "ananásovom džúse." Jej mobil to už nerozchodil.
Posledný večer som stretla Árona.
Keď som poslednýkrát prechádzala nočnou promenádou, dvaja černosi sediaci na múriku mi za celý čas ako jediní zložili kompliment:"Ha va ju? Ju bjudifl."
A potom sme šli domov. 27 hodín cesty. Bez zastávky pri promenáde, kde sa nemóže dlho stát.
Do Španielska sme išli z obrovského tepla do zimy a odchádzali sme zo zimy do ešte väčšej zimy.
Páčilo sa. :)
