Napríklad taký Jaroš sa práve snaží z éteru manipulovať ľudskými dušami prostredníctvom hlboko-metaforického oxymoronu, dúfajúc, že po ňom štekne pes, no mojou dušou to nejako nepohlo. Asi som príliš necitlivá. Ležím vo svojej nenitrianskej posteli pri chabom osvetlení oranžovej lampy a prežívam ďalší stereotypný večer. Zvykla som si na to tak veľmi, že už si ani neviem vybaviť, kedy to bolo inak.
Po dlhej dobe mám pocit, akoby mi rástli nohy(škaredá spomienka na detstvo, v čase, keď som rástla rýchlosťou meter za týždeň a moji rodičia to riešili skutočne prevratne, nechali to tak). Ale to je pravdepodobne sprostosť, skrátka som uchodená na smrť. Dôvod môjho uťahania je prostý. Lea túžila vidieť Nitru a ja-úžasná, chápavá, ochotná, atď..-som sa podujala sprevádzať ju. Lea je typ človeka, ktorý je schopný zakotviť na prvom mieste(v tomto prípade "Údené lahôdky"), ktoré ju bohviečím zaujme a stráviť tam celý deň bez ohľadu na to, že je možno na námestí pudličí cirkus.
Výlet bol fajn. Môžem sa popýšiť novým, výrazne zeleným kusom odevu.
Keď som prišla domov, moja drahocenná mamička mi pod nos strčila veľkú tácku s početným množstvom kreviet ešte v neolúpanom stave. Vyzerajú ako mimozemšťania, nemôžem si pomôcť. Pochopiteľne, zľakla som sa a premiestnila som svoju osobu do bezpečnej vzdialenosti, cca 5 metrov.
Za nimi prišli na rad piati tibeťania. Po prečítaní knihy o plukovníkovi, ktorý zázračne omladol, ma lapil fantas a rozhodla som sa, že objavím "pramen mládí" aj ja.
tu by bola fotka, keby sa mi ju sem podarilo napratať
V poslednej dobe trpím nespavosťou. Neznášam tie stavy. Prehadzujem sa sprava doľava a naspäť, zapínam mobil a prestavujem pozadie, mažem smsky, zúrim na ľudí, rozmýšľam, aké je to byť krevetou a či dokážem piatich tibeťanov cvičiť každý deň po celý život alebo či náhodou nemám AIDS. Ale bez obáv, keby aj, článkami sa neprenáša.
