Lebo čo sa ľuďom páči. Dostala som úder pálkou do hlavy a pomaly som sa z toho zbierala v izbe s pestrofarebným kobercom, ktorý vonia novotou. Vyliezla som na posteľ, tú, o ktorej hovoria, že je to železná klietka a má niečo spoločné s fyzikálnym javom nazvaným neviem ako, ja fyziku moc nemusím, ale ževraj to spôsobuje nespánok. Možno je to pravda a možno nedokážem spať kôli iným veciam. Strčila som si do uší hudbu a zízala na strop, na ten vzor, ktorý sledujem už 10 rokov a stále uvažujem, prečo mi to pripomína mimozemské civilizácie. Dvere do chodby sa znova vďaka prievanu pomaly otvorili a ja som videla až do kuchyne. Chcela som sa zdvihnúť a od nervov nimi tresnúť, aj keď som vedela, že by vôbec netresli, ako vtedy v zime, keď som si vďaka tomu natiahla sval na pravom ramene a potom som sa na sebe smiala, aká som smiešna, keď mám nervy. Nezavrela som ich. Lebo bolo fajn cítiť sa znova ako malé decko, ktoré sa bojí tmy.
Otec mi minule strčil do ruky plagát hviezdnej oblohy, z časopisu National geographic z doby, keď som ešte takéto časopisy čítala a kupovala, lebo sa mi to zdalo ako fajn darček k meninám. Povedal mi, že je smutné, keď už nemá čas ani nalepiť ho na strop. Mne sa táto myšlienka zdala strašne pekná, sledovať nočnú oblohu, aj keď nie tak celkom naozaj. Mám veľmi rada noc, lebo vonia pokojom, lebo nie je teplo a telo spaľuje viac kalórií, aj keď mi o to vlastne vôbec nejde. Zvyknem stáť na betónovej terase pri viniči a zhlboka dýchať. Slnko zapadá za starým orechom, na ktorom bejvávala stará hojdačka, kým ju Cora nerozhrýzla, od nudy. Obzor mení farby, až príde tma a hviezdy. Všetko sa mi zdá malicherné a nepodstatné, pozerám sa do neba a cítim, že tento život skutočne milujem. Od Malého princa cez Hnev až po svojho Psa. Nech to vyzerá hocikedy akokoľvek.
Sedeli za stolom a ja som sa tvárila, že nepočujem vetu:"Lebo sa im to zdá uletené." Spomenula som si, že v poslednom šuflíku mám skrytú čiernu tašku, lebo som tajnostkár a že je v nej lízatko umelej jahodovej chuti. Zatúžila som po ňom, tak som si ho šla vyzdvihnúť. Hej, bolo hnusné. Prešla som sa po dome a zastala som asi meter od kvetináča s tučnolistom a spýtala som sa:
-Zdá sa im to uletené?
-Hej.
Odišla som od všetkých preč a uvažovala, či to takto chcem. V čom je chyba, čo robím zle, či mám počkať a držať sa svojho zubami nechtami alebo jednoducho ustúpiť a prijať fakt, že hej. "Som uletená a tudy cesta nevede." Chcela som si o tom pokecať s mamou, lebo ona má v poslednej dobe najviac trpezlivosti s mojimi náladami, škoda, že som to nevidela skôr, ale takto to chodí, medzi introvertom a rodičom (áno vyhováram sa na svoju povahu, depresie a rodičov), ale vedela som, že nedostanem odpoveď, aká by ma uspokojila, pretože to nejde, lebo kladiem hlúpe otázky a skončili by sme znova pri reinkarnácií, spravodlivosti, dobro vs. zlo a pod.
Všetky hádky a problémy, roztrhané vzťahy, slzy a arogancia ľudí, od ktorých človek čaká oporu, to mi malo akože asi ukázať, že hej kočka, padla si na hubu tak sa pouč a všetko bude fajn, nelietaj v oblakoch a vráť sa na zem, nemysli, lebo je to zbytočné. Lebo si naliehavá, lebo si iná, či čo si to vlastne, lebo všetko len ak budeš chcieť...len dostatok sebavedomia! bla, bla, bla. Slovo prepáč už pre mňa nemá žiadnu váhu. Koľko zlosti sa vo mne teraz berie? Všetko je tak nechutne predvídateľné, reakcie, ľudia, situácie, slová. V konečnom dôsledku som asi len obyčajný egoista. Kde sa končí zdravý egoizmus? Hlúpa otázka.
Utápať sa v jazierku sebaľútosti je na nič a preto idem zožrať pol kila čokolády.
