A myslela som si, že to bude ako v nejakom filme, že dójdem a chlap stredného vzrastu a drsňáckej, ale sympatickej tváre ma sotí do stoličky v zrkadlovej miestnosti, ponúkne cigu alebo kávu, donesie pizzu alebo šišky, prípadne rozbije hubu, ak nebudem spolupracovať, zasvieti lampou do očí a nepustí ma nasledujúcich 5 hodín preč.
Prijala ma dlhovlasá (jemná) blondína Lívia T. v komunistickej kobke so zatuchnutými závesmi, množstvom debilín pripnutých na nástenke(plyšová ovca a fotky asi rodiny), cukríkov po poličkách, vonných tyčiniek a žltých šálok. Na stenách boli povešané nejaké siluety postáv zasiahnuté na veľa miestach, asi zo strelnice. Sivé skrine naľavo a napravo odo mňa, mali na sebe zlomenú pečať z hnedým špagátom. Lívia mala na stole nedojedený rožok a keďže som neraňajkovala, neskutočne ma provokoval pohľad naň. Sedela som na rozheganej stoličke, ona ťukala do kompu asi 15 minút informácie o mojej osobe. Že kde študujem a kde bývam a kde mám prechodné a tak..
Zrazu jej zazvonil mobil a ona ho s ospravedlnením dvihla.
-Áhoj! No.. hej hej. A čo, prečo? Šak si to neprala ako predtým? Aha.. No veď skús. A čo, Marek už nechodí von? Nie, nemôžem, teraz vypočúvam. To je jedno. Hej, hej. Ahoj...
-Eehm...Takže vy ste spali?
-Ako drevo.
-Aký vzťah máte ku Radoslavovi K?
-Čojaviem, v živote som ho nevidela.
-Takže ho nepoznáte.
-Nie.
-Ale on tvrdí, že bol v tú noc s vami.
-To je blbosť.
-A to vám rodičia dovolili v takom veku chodiť po chatách?
-Otec tú chatu prenajímal, viete. (smiech)
6krát som podpísala svoju výpoveď o tom, že v tú inkriminovanú noc som spala jak zarezaná situovaná na vrchnej časti poschodovej postele, a že v chate tej a tej som vypomáhala v dobe tej. Samozrejme som po odchode zistila, že som si nevzala potvrdenie do školy, tak som sa musela vrátiť a zastihla som Líviu vo veselej nálade cupitať cez chodbu z jednej miestnosti do druhej, na moje šťastie, vykrikovať na polícii meno policajtky spoza mreže by asi nebolo najvhodnejšie...
