Sokolove vyjadrenia majú však širší rámec. Tu nejde len o spor, či za Slovenského štátu bol blahobyt alebo nie. Skôr nám pripomínajú, aké nebezpečné je hodnotiť život len z jednej strany. A to už nie je len problém pána arcibiskupa, ale nás všetkých. Mnohí tvrdia, že za Slovenského štátu bolo dobre. Ale nepovedia, že tento režim vytváral kategórie menejcenných občanov. A časť jeho potentátov kolaborovala s nacistickým Nemeckom. Tu sa však úvaha nekončí. Pred sedemnástimi rokmi padol komunizmus. Dnes tisíce ľudí stále tvrdia, že sa za socializmu mali dobre. Klamú? Myslím, že nie. Lacnejšie potraviny, prístup k vzdelávaniu a zdravotníctvu zdarma. Mnohým to stačilo. Sloboda prejavu, zhromažďovania, náboženského vyznania, právo na spravodlivý súdny proces; toto ľudí až tak nezaujímalo. Väčšina chcela prežiť a bola rada, že s chobotnicou systému vybabrala. Mnohí sa za socializmu mali dobre. Politickí väzni, obete jáchymovských baní, násilne odvlečení NKVD do Sovietskeho zväzu, stovky nespravodlivo odsúdených ľudí vo vykonštruovaných procesoch, to povedať nemôžu. Kto chce hodnotiť štyridsať rokov socializmu, nesmie počúvať len názory tých, čo sa mali dobre, ale najmä jeho obete. To isté platí aj o Slovenskom štáte. V opačnom prípade znevažuje utrpenie nevinných a prehlbuje staré rany.Ak Boh dá, že sa dožijeme staroby, nastupujúce generácie sa budú pýtať na dobu, v ktorej sme žili. Čo im odpovieme? Mnohí snáď povedia: Mali sme sa dobre. Aj potom však najviac o našich časoch prezradia obete. Zamrznutí bezdomovci, ktorých si nikto nevšimol. Deti v detských domovoch, o ktoré sme neprejavili záujem. Mládež, na ktorú vystresovaní rodičia nemali čas a dostala sa na šikmú plochu. Tisíce detí, ktoré roky trpeli rozvodom rodičov. Zamestnanci, ktorí nespravodlivo prišli o prácu, lebo ich závod ktosi cynicky vytuneloval. Ďalšie tisíce, ktoré poctivo pracovali a štát sa im odmenil mizerným dôchodkom.Každý z nás má právo povedať: Mám sa dobre. Ale to neznamená, že sa tak majú aj ostatní. Z diskusie okolo arcibiskupových slov si vezmem jedno ponaučenie. Všímať si potreby ľudí, aby obetí bolo čo najmenej. Aby som sa raz pri konštatovaní, že som sa mal dobre, nemusel červenať pred tými, ktorých utrpenie sme si nikdy nevšimol.
Bolo vtedy dobre, ale ...
Keď chceme vedieť, aká bola doba, pýtame sa, ako sa vtedy žilo a či ľudia boli spokojní. Slová arcibiskupa Jána Sokola o blahobyte za Slovenského štátu vyvolali vlnu kritiky. Židia i Rómovia pripomínajú svoje utrpenie. Jeho slová by si nikto nevšimol, keby ich nepovedal verejne. Možno napadnúť jeho subjektívny pocit z vtedajšej doby? Ťažko. Mnohí s ním dodnes súhlasia. Otázka znie ináč: Je pocit pána arcibiskupa objektívnym obrazom vtedajšieho života na Slovensku? Nie je. Slovenský štát, to predsa neboli len tí, ktorí sa mali dobre. K jeho vizitke patrí aj vláda jednej strany, a najmä protižidovské zákony, ktorých vrcholom bola deportácia Židov do koncentračných táborov. Pán arcibiskup o tom vie. Veď sám vzápätí vyjadril nesúhlas s násilím, ktoré sa tu dialo. Škoda, že to nepovedal jedným dychom aj pre TA3.
