Európa oslavuje, ale nevie, ako ďalej

Klasické príklady poznáme. Komu pomáha byrokratická mašinéria, ktorá sa pravidelne sťahuje zo Štrasburgu do Bruselu? Takto minuté peniaze by sa dalo použiť aj lepšie. Najviac viditeľným príkladom, že reči o solidarite v Európe sú (takmer) prázdne, je poľnohospodárska politika. Namiesto toho, aby sme chudobným krajinám otvorili trhy a umožnili im zarobiť si peniaze, aby sa postavili na vlastné nohy, Európska únia každoročne masívne dotuje poľnohospodárov, aby boli konkurencieschopní.Na začiatku tretieho tisícročia čelíme novým výzvam. Rapídne klesá pôrodnosť, pribúdajú imigranti a spolu s nimi aj potreba ich úspešnej integrácie do spoločnosti. Hospodársky úspech a sociálna zodpovednosť na starom kontinente ohrozuje nedostatok solidarity. Toto zázračné slovíčko nesúvisí len s tým, koľko peňazí sme ochotní pustiť z vlastného vrecka. Solidarita sa dotýka všetkých sfér ľudského života. Je to schopnosť pomáhať druhým, vedieť prijať ľudskú osobu v celej zraniteľnosti a so všetkými slabosťami. V tomto smere je Európa solidárna stále menej. Debaty o eutanázii a zákony, ktoré ju umožňujú, sú popretím solidarity. Chorý človek je na obtiaž. Mnohí ľudia nie sú pripravení pomáhať nevládnym a starať sa o nich. Tento jav vidíme aj na Slovensku. Opýtajte sa na to starkých v domovoch dôchodcov, o ktorých vlastné deti takmer nezakopnú.Solidarita chýba aj vo vzťahu k deťom a rodinám. Najviac sa to prejavuje v protirodinnej politike, ktorá je v Európe prítomná čoraz viac. Vrcholom neúcty voči ľudskému životu sú potraty. Ak legislatíva umožňuje zabíjanie nenarodených detí, o solidarite nemôže byť ani reči. Veď kto iný, ak nie nevinné deti potrebujú našu pomoc. Koľko žien v čase tehotenstva zostáva osamotených a bez pomoci! Spoločnosť neraz trestá aj rodičov. Veľa mladých ľudí má strach z budúcnosti, odkladajú založenie rodiny z obavy, že ju neuživia. Kto sa rozhodne prijať do života dieťa, musí v dnešnom svete počítať s tým, že bude spoločensky a ekonomicky znevýhodnený. Spoločnosť sa správa skúpo voči rodinám, ktoré pre ňu obetavo vychovávajú čestných a slušných ľudí. Čo pomôžu reči o solidarite, keď neumožníme rodinám byť aspoň v nedeľu spolu a žiť dôstojne? Európa stojí na rázcestí. Na hodnotách sa väčšinou zhodneme. Sloboda, demokracia, ľudská dôstojnosť, solidarita, subsidiarita, zodpovednosť, ľudské práva. Nestačí o nich rozprávať. Väčšina z nich vyrástla z kresťanstva, vďaka ktorému Európa zažila hospodársky, kultúrny i duchovný rozkvet. Ak sa pri jubileu Európske únie chceme vrátiť ku koreňom integrácie, musíme sa vrátiť aj ku kresťanskému náboženstvu, ktoré rozhodujúcou mierou prispelo k zmiereniu medzi národmi po Druhej svetovej vojny. Európske hodnoty budú čoraz formálnejšie, ak nebudú čerpať z duchovného a kultúrneho bohatstva, ktoré nesie v sebe Ježišovo evanjelium. Dnešnú krízu Európskej únie môžu prekonať len nositelia nádeje. Tu sa ukazuje sila kresťanského náboženstva a význam praktizovanej viery. Kto naozaj žije ako kresťan v každodennom spojení s Kristom, bude hľadieť s nádejou do budúcnosti. Táto vlastnosť je protikladom všadeprítomnej skepsy. Nádej živí solidaritu. Človek nádeje vidí zmysel v pomoci chorým, bezbranným, slabým, ľuďom na okraji spoločnosti. Váži si ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť.Bezradnosť európskych politikov si všimol aj pápež, Benedikt XVI. V krátkom príhovore na jednej z audiencií v Ríme vyslovil údiv, že práve v tomto čase krízy hodnôt nenašli európski lídri toľko odvahy, aby v Berlínskej deklarácii spomenuli kresťanstvo, bez ktorého si hodnoty dnešnej Európskej únie nemožno predstaviť. Starý kontinent prežije, ak si uvedomí vlastnú identitu a vráti sa ku svojim koreňom. Tam má miesto nádej i solidarita.