Nemravná sexuálna výchova

Podľa autorov je základným ľudským právom narodiť sa ako chcené dieťa (s. 61). Pritiahnuté za vlasy, ale v súlade s ich logikou, každý kto nebol plánovaný, nebol vlastne chcený a môže byť rád, že neskončil ako biologický odpad na nejakej klinike. Toto údajné právo umožňuje beztrestne zabíjať nevinné deti len preto, že neboli chcené. Ani zmienka, žeby každé narodené dieťa bolo darom pre rodičov či ľudstvo. Ktovie koľkí z nás by tu neboli, keby naši predkovia takto uvažovali. Ešteže sa naši rodičia neriadili touto zvrátenou logikou. Deti sa na svet nepýtajú. Ale ak už raz dôjde k počatiu, dieťa má právo narodiť sa.V kapitole o antikoncepcii (s. 63) autori nezabudli zdôrazniť jej vysokú spoľahlivosť. O jej negatívnych účinkoch však, až na jednu výnimku, taktne mlčia. A je ich viac než dosť.Interrupcie síce autori nepovažujú za metódu plánovaného rodičovstva (s. 64), ale deti nenájdu ani zmienku, že by to, čo sa má „potratiť“, bolo skutočným živým človekom. O čo v nej ide a ako prebieha, sa nedozviete nič. Za to chvála, ako sa u nás vykonávajú potraty na vysokej úrovni, nechýba. Posolstvo celého textu znie asi takto: Používajte antikoncepciu, a ak zlyhá alebo na to zabudnete, kľudne choďte na potrat... veď v podstate o nič nejde! V časoch, keď pribúdajú Hniezda záchrany a organizácie, ktoré poskytujú pomoc matkám v núdzi a zároveň dlhodobo klesá pôrodnosť, je potrat nielen nemravný, ale aj pre spoločnosť škodlivý a nezmyselný.Autori sa vyznávajú z úcty nad zázrakom života (s. 65), aby vzápätí farizejsky zdôraznili právo slobodnej voľby. Úpenlivo naliehajú, aby sme sa vyhli moralizovaniu. Lenže každý človek má právo na vlastný názor, a teda aj morálne postoje, ktoré vyplývajú z jeho presvedčenia. Je prirodzené, že zlo odsúdim. Ak je niečo zlé, nebudem o tom tvrdiť, že je to dobré. Ctiť si „zázrak života“ a potom umožniť v mene slobody zabiť ho, to chce žalúdok.V príručke sa hovorí aj o hnutí prolife (s. 64). Autori si neodpustili poznámku, že argumenty jeho zástancov stoja len na náboženských princípoch. Čo je lož. Človek je človekom od počatia. To netvrdia len všetky veľké svetové náboženstvá, ale predovšetkým vedci a lekári. A to je vedecká, nie náboženská argumentácia.Osobitnou kapitolou je interpretácia kresťanského manželstva (s. 64). Deti sa dozvedia, že kresťania vnímajú manželstvo len ako nástroj na plodenie detí, kde rozkoš nemá miesto. Pritom sviatostné manželstvo je podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „zamerané svojou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí (1601).“ Cirkev neredukuje ľudskú sexualitu na rozmnožovací pud. Pri uzatváraní manželskej zmluvy sa muž a žena navzájom úplne darujú. Korunou manželskej lásky sú síce deti (1652), ale aj „manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu mať zmysluplný manželský život, tak po stránke ľudskej ako aj kresťanskej. Ich manželstvo môže žiariť plodnosťou lásky, pohostinnosti a obety (1654).“Autori si kresťanskú morálku vysvetľujú po svojom. Buď veci nerozumejú alebo vedome klamú. Ďalší prípad nájdeme v kapitole o homosexualite. Na s. 69 sa dozvieme, že cirkev pestuje homofóbne postoje a diskriminuje homosexuálov. V skutočnosti je to ináč. Spoločnosť pre plánované rodičovstvo diskriminuje kresťanské cirkvi, lebo im upiera právo na názor. Táto malá, ale vplyvná skupina, sa snaží presvedčiť deti, že ich cirkvi klamú a sú nemoderné, lebo nesúhlasia raz s tým, potom s oným. Lenže postoje väčšiny kresťanov ku homosexualite sú nemenné už dvetisíc rokov. Stačí si otvoriť Nový zákon a pramene cirkevnej tradície v ďalších storočiach až podnes. Cirkev zaujala k homosexuálom Ježišov postoj: milovať hriešnika, ale nie hriech. Homosexuálne správanie nemožno schvaľovať. To nie sú homofóbne postoje, ale morálne súdy, ktoré majú svoje, stáročiami overené, opodstatnenie. Neodsudzujú ľudí, ale skutky, ktoré páchajú. Je pravdou, že väčšina rodičov nehovorí s deťmi o problémoch pohlavného života. To však neznamená, že by ich mala nahradiť takáto forma sexuálnej výchovy.Je potrebná. Nie však táto. Metodická príručka je povrchná, klame a v dôležitých otázkach zamlčuje informácie. Málo apeluje na zodpovednosť, neučí vážiť si ľudský život. Solidarita s bezbrannými tu nemá miesto. Treba apelovať na verejné autority, vedenie škôl i rodičov, aby si jej používanie dobre rozmysleli. Nebohý pápež Ján Pavol II. by o nej pravdepodobne povedal, že ponúka kultúru smrti. Užívanie si bez zodpovednosti. Jednoducho toto dielo si nezaslúži, aby sa používalo na školách.