Asi pred hodinou fúkal silný vietor. Hral sa s haluzím, vo vzduchu poletovalo zlatožlté lístie. Zapieral sa do mojich dverí, no nenašiel ma. Možno keby zastal, zvečnil by sa okamih prítomnosti. A mňa by neprenasledovali chiméry nedokončeného. Poklad, čo nosím v sebe, sa stal mostom k Bohu.Premáham sa, aby nevlhli oči. Lebo stopnutý čas mi nastavuje zrkadlo. Rozjasnieva cestu predo mnou. Pritom nie raz som si nahováral, že čas je len nutné zlo, ktoré treba prežiť. Zrazený okamih hovorí o inom. O pravde, o láske, o nahote života. Dovolí nasadiť masku, ale neumožní zabudnúť.Svetielkujúci ruženec ma v okamihu spojí s krížom. Nostalgia patrí všetkým.
Čas
Na chvíľu ma premohlo zdanie, že zastal všemocný čas. Vo svetle modernej lampy prebleskovali zábery z minulosti. Z vnútra sa predieral do veľkého sveta pocit, že potrebujem znova počuť a vidieť. Aby som vedel mať rád.