Moderná doba má ku smrti zvláštny prístup. Na jednej strane sa tvárime, že nejestvuje. Už sa, žiaľ, nezomiera doma. Väčšina nemá šťastie končiť svoju púť v kruhu rodiny. Dokonca aj zdravotnícky personál kamufluje, keď povie „pacient nám odchádza!“ O smrti nechceme nič počuť a chránime pred ňou deti. Možno odmietneme vziať ich na pohreb najbližšieho príbuzného. Druhá strana mince ukazuje smrť ako niečo úplné bežné a jednoduché. V kine, na televíznej obrazovke, počítačových hrách, denne „zomierajú“ stovky ľudí. Kamera sa sústredí na posledný výdych. Desivú atmosféru znásobí more krvi. Potom sa zdá, že o zomieraní vieme všetko. Už nemá nádych tajomstva a prechodu do večnosti. Smrť banalizujeme. Avšak postoj k nej odráža postoj k životu. Smrť je kľúčom k otázke, kto je vlastne človek.Zomieranie sa stalo technickou záležitosťou. Ľudia nechcú, aby niekto zomieral v ich blízkosti. Radšej zavolajú sanitku a dotyčného odvezú na oddelenie, odkiaľ si počkajú už len na telefonát. Sú aj takí, čo sa búria, ak má v ich blízkosti vyrásť hospic. Prítomnosť pohrebných vozidiel pôsobí predsa deprimujúco. Ako výstižne napísal vo svojej eschatológii pápež Benedikt XVI., „Rodina, ktorá už dnes slúži len ako miesto prenocovania, sa cez deň rozkladá. Nemôže byť ochranným priestorom, ktorý umožňuje ľuďom stretnutie pri narodení, v živote, chorobe a umieraní.“Jedna z najčastejších modlitieb veriaceho človeka je prosbou, aby sme nezomreli náhle a bez ľútosti nad hriechmi. Zdá sa, že tento úmysel protirečí dnešnej mentalite. Väčšina ľudí by chcela zomrieť rýchlo, náhle a bezbolestne. Aby sa nestihli ani spamätať a bolo by po všetkom. Kresťanský pohľad na umieranie je iný. Podľa pápežových slov náhly odchod z tohto sveta, bez prípravy, je práve tým veľkým nebezpečenstvom, pred ktorým sa človek má chrániť. Vo smrti nás opúšťa milovaná ľudská bytosť. Potrebujeme sa navzájom. Zomierajúci potrebuje najbližších viac ako inokedy, aby vo chvíľach samoty a bolestného prechodu nezostal sám. Môže povedať, čo prežíva, čo cíti. Snáď chce odovzdať posledný odkaz, možno prosiť o odpustenie, rozlúčiť sa. Potrebuje príbuzných, lekára, i kňaza. Zomierajúceho treba sprevádzať, nie spanikáriť a zbaviť sa ho. Medicína nie je všemocná. Ak je blízkosť smrti zjavná, nemá zmysel vláčiť ho po nemocniciach.Ani rodina zomierajúceho to nemá ľahké. Vyrovnať sa s odchodom milovaného človeka. Ak dotyčný zomrel v nemocnici, takmer sa s ním nemôžeme ani rozlúčiť. Odviezla ho pohrebná služba, pripravili ho, prezliekli. Uvidíme ho tesne pred pohrebom. Na pár minút. Stačí to? Je možné rozlúčiť sa za pol hodinu s človekom, s ktorým sme prežili veľkú časť života? Ešte stále v mnohých dedinách na Slovensku zostal dobrý zvyk, že nebohý zostane až do pohrebu doma. Prichádzajú návštevy. Nie zo zvedavosti. Ale aby sa s ním rozlúčili a modlili sa za neho. Viera v Boha, ktorý je milosrdným Otcom, nám dáva nádej, že táto rozlúčka nie je naveky. Kresťania veria vo vzkriesenie tela. V tejto viere sme presvedčení, že sa u Boha znova stretneme.Smrť mi pripomína, že život je darom, nad ktorým nevládnem. Chcem zomrieť pripravený. Od náhlej a nekajúcej smrti, vysloboď nás, Pane!
Ako zomierame
Pred pár rokmi zomierala jednej známej mama. Trvalo to niekoľko týždňov. Všetci dookola si to uvedomovali. Hoci žije vo väčšom meste, nechala si mamu pri sebe. Striedali sa pri nej. Ona, jej manžel, deti. Modlili sa s ňou. Aj vtedy, keď už nevládala hovoriť a zostala v agónii. Čítali nahlas Bibliu, najmä žalmy. Boli si istí, že aj keď jej telo už nevládze, duša ich vníma. Keď po piatich týždňoch zomrela, známa mi napísala: „Boli to naťažšie týždne môjho života. Najdlhšie duchovné cvičenia. Cez tie hodiny strávené pri mame sme celá rodina pochopili, čo je v živote naozaj dôležité. Neľutujeme to. Mama zomrela v pokoji.“ Vtedy som si povedal: Kiežby väčšina ľudí mohla prejsť bránou smrti v rodine. Uprostred starostlivých a milujúcich príbuzných.
