Čokoľvek ste (ne)urobili ...

Ešte v pondelok som čítal Matúšovo evanjelium o poslednom súde (Mt 25, 31-46). Príbeh o Synovi človeka, ktorý príde v sláve, aby na zhromaždení národov rozdelil dobrých od zlých tak ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Tých vpravo zavolá k sebe. Ocení dobré veci, ktoré si za života málo uvedomovali. Dali mu jesť, navštívili ho väzení a nenechali ho samého ani v chorobe. Ocenení tomu dobre nerozumeli. Pretože boli spravodliví, pýtali sa ho: „Pane a kedy sme ťa videli smädného, hladného či chorého?“ Vtedy im Syn človeka odpovie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.“Po týchto Ježišových slovách sa cítim trocha zmätený. Pozerám do minulosti a kriticky skúmam, či som vždy podľa nich konal. Ba či som si vôbec uvedomil, koho mám pred sebou! Toto slovo mi pripomína, že každý človek bol stvorený na Boží obraz. Máme pred Pánom rovnakú cenu. Bez ohľadu na naše skutky. Rodičia budú milovať dieťa, aj keby ho spravodlivo odsúdili na doživotie. Zdá sa, že nestačí rozumom poznať, že ten druhý je Božím dieťaťom. Treba to prijať srdcom a podľa toho sa aj správať. Vidieť v človeku čosi viac nie je dnes ľahké. Väčšinová kultúra to neuľahčuje. Ak ľudí posudzujeme len podľa výzoru alebo ich majetku, ľahko sa môžeme sklamať.S pocitom krivdy a zranením na duši nedokážeme tak jednoducho prekonať v sebe pocit hnevu. Napriek tomu vidieť v človeku Boží obraz je jedinou cestou ako zabrániť, aby nás neovládla nenávisť a chuť pomstiť sa. Nesmieme ľuďom priať zlo. Vidieť v ľuďoch Boží obraz nielen odrádza od ubližovania iným a pomáha pretrhnúť špirálu zloby, ale zároveň nabáda ku konaniu dobra. Ku solidarite. Solidarita nie je rovnostárstvom. Možno ju prikázať zákonom, ale nedá sa vynútiť. Solidarita je postojom srdca. Prejavom človeka, ktorý vidí okolo seba núdznych a chce im pomôcť. Nie preto, že sú zdraví a pekní. Vidí v nich ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoju hodnotu uprostred tohto sveta nie preto, kým sú, ale preto že sú. V každom človeku je niečo pekné a neopakovateľné. Máme dar rozumu a schopnosť rozhodovať sa. Kresťan práve cez tieto vlastnosti vníma prítomnosť Božieho obrazu.Ježiš hovorí, že čokoľvek dobré alebo zlé sme urobili komukoľvek, jemu sme to urobili. Boží Syn solidarizuje s človekom. Našu dôstojnosť a práva nikto neháji s takou rozhodnosťou ako Boh sám. Bráni nás, lebo sme stvorení na jeho obraz. Všetci sme niekedy v pokušení myslieť si, že sú okolnosti, ktoré dovoľujú zabudnúť na ľudskú dôstojnosť; že sú také situácie, v ktorých sa nemusíme správať k sebe ako ľudia. Ale takých okolností niet. Ak na to zabudneme, niet takého zverstva, ktorého by sme sa nemohli s čistým svedomím dopustiť. Spomeňme si na šokujúce výpovede nemeckých vojakov, ktorí boli presvedčení, že Židia sú menej ako ľudia, preto nemali žiadny problém s ich zabíjaním.Ježišove slová sú kľúčom k otázke, prečo druhým pomáhať. Doba sa mení. Spolu s ňou aj prejavy núdze. Hladných a smädných okolo seba takmer nemáme. Avšak tých, čo sa nevedia samy dostať zo svojej biedy, materiálnej či duchovnej, viac ako dosť. Vždy sa budem pýtať, či som našiel v blížnych Božiu tvár. Viem, že moje slabosti a zranenia mi neraz zatemnia myseľ. Chcem to skúsiť. Znova. Každý deň. Kvôli ľuďom a sebe. Lebo tá Ježišova veta „čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili“, platí naďalej.