Ekumenizmus v kríze?

Katolícka cirkev má ľudsky bližšie viac k protestantom a vieroučne k ortodoxným. Nie je to žiadne prekvapenie. Protestanti žijú uprostred západného sveta, vo viacerých krajinách tvoria veľkú časť obyvateľstva. Spolužitie a vzájomné spoznávanie sa je najlepšou cestou k otvorenosti a jednote. Vieroučne sme stále dosť vzdialení. Najmä v principiálnych otázkach: primát rímskeho biskupa, sviatosti, chápanie kňazstva. V posledných rokoch nás čoraz viac rozdeľuje otázka svätenia žien. Pribúdajú cirkvi, ktoré ordináciu žien umožňujú. Treba povedať, že pre katolíkov je toto neprekonateľná prekážka. Ešte za pápeža Jána Pavla II sa viedli diskusie, či áno alebo nie. V ich závere potvrdil pápež rozhodnutie, podľa ktorého vysviacky žien nie sú možné. Ide o vyhlásenie, ktoré má z vieroučného hľadiska definitívny charakter a zo samej povahy veci ani v budúcnosti ďalšia zmena nebude možná. Chápem, že tento štýl pre ľudí „zvonku“ je ťažko zrozumiteľný. Treba však zdôrazniť, že väčšina katolíkov sa s pápežom vnútorne stotožňuje. A po druhé. Vo Svätom otcovi vidíme najvyššieho pastiera, ktorý má mandát od samého Krista. V tomto duchu prijímame aj jeho rozhodnutia.Vo vzťahu k ortodoxným je iná situácia. Ide o starobylé cirkvi, ktoré si zachovali tak apoštolskú postupnosť, ako aj platné vysluhovanie sviatostí. Uholným kameňom spolupráce je chápanie primátu rímskeho biskupa. Uvedomoval si to aj pápež Ján Pavol II, keď ešte v encyklike Ut unum sint vyzval k diskusii nad spôsobom uplatňovania pápežského primátu. Ľudsky však nie sme až tak blízko. Príčin je viacero. Dlhá izolácia východných cirkví od západu v dôsledku života v komunizme. Pestovaná nevraživosť na oboch stranách, ktorá sa búra len pomaly. V Rusku pribudli obvinenia z prozelytizmu, čo miestna pravoslávna cirkev vníma mimoriadne citlivo. Známky pokroku sú však viditeľné. Niekoľko stretnutí pápežov s carihradským patriarchom, výstavba pravoslávneho chrámu v Ríme, stále väčší počet stretnutí medzi pravoslávnymi a katolíkmi. Žijeme v očakávaní možného stretnutia pápeža s moskovským patriarchom. A veríme, že dôjde k nemu čoskoro.Ešte začiatkom septembra sa v rumunskom Sibiu uskutočnilo tretie ekumenické zhromaždenie kresťanov Európy. Ide o stretnutie najmä laických delegátov cirkví, nie cirkevného manažmentu, ktoré sa uskutočňuje pod záštitou Európskej konferencie cirkví a Rady európskych biskupských konferencií. Na konci sa zvyčajne príjme spoločné prehlásenie. Tak to bolo aj v Sibiu. Keď ho pod dlhom čakaní začali čítať, v sále nastal šum. V dokumente mala byť pôvodne výzva k ochrane ľudského života od počatia po prirodzenú smrť. Časť delegátov žiadala nahradiť „počatie“ slovom „začiatok“. Nakoniec podľa časopisu Civiltà cattolica bola táto veta vynechaná úplne. Ochrana ľudského života je pre katolíkov (a myslím, že nielen pre nich) kľúčovou záležitosťou. Nezhoda v tejto otázke na vrcholnom stretnutí zástupcov kresťanských cirkví v Európe je vážnym signálom. Ukazuje sa, že rozpory v ekumenickom dialógu sú už nielen vieroučné, ale aj morálne. Podobný signál zaznel nedávno aj na Slovensku, keď Evanjelická cirkev augsburského vyznania zmenila podporné stanovisko v otázke výhrady vo svedomí.Ekumenický proces za posledné desaťročia prešiel vývojom, ktorý stojí za povšimnutie. Sprevádzali ho mnohé stretnutia, dialóg, snaha pochopiť a načúvať. Stále však platí, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Väčšina podstatných rozdielov zostala a je zbytočné sa rozčuľovať, ak to jedna či druhá strana z nejakých dôvodov z času na čas najmä vlastným veriacim pripomenie. V tejto chvíli sa zdá, akoby ekumenický proces spomalil, ba možno len prešľapoval na mieste. Nie je to dôvod na smútok. Skôr výzva na prehĺbenie toho, čo sa už dosiahlo. A nebolo toho málo. Na pokračovanie ďalej potrebujeme čas a nové duchovné impulzy. Tie získame len cez autentické prežívanie viery a intenzívnu modlitbu. Jednota totiž nie je len ľudským dielom, ale najmä darom od Boha.