Keď bohatstvo nerobí šťastným

Ježiš miloval chudobných a od učeníkov žiadal, aby im venovali pozornosť. Dokonca povedal, že je ľahšie prejsť ťave uchom ihly, ako boháčovi do Božieho kráľovstva. Zdá sa, že chudoba je v Božích očiach nielen nedostatkom, ale aj privilégiom. Bolo by však naivné myslieť si, že chudobný človek je automatický lepší alebo svätejší. Mnohí zo sociálne slabých skupín majú so správaním problémy. Vidím to v Ríme aj na Slovensku. Vulgárne rozprávajú, sú arogantní, kradnú. Chudobný človek dneška nie je len ten, kto potrebuje konkrétnu pomoc. Chudobný si neraz nevie rady sám so sebou.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (34)

Príbeh o boháčovi a Lazárovi z Lukášovho evanjelia (16, 19-31) predkladá iný obraz chudobného človeka. Dve protikladné postavy. Boháč má všetko, na čo si len spomenie. Chudák Lazár nemá takmer nič. Problém obrovských sociálnych rozdielov trvá stáročia. Bohatý človek si užíval života: bol zdravý, prepychovo hodoval, nosil najlepšie šaty. Lazár bol vážne chorý, nemal sa kto o neho starať. Človek odkázaný na pomoc druhých to má ťažké. Byť závislý znamená pokoriť sa. Zažil veľa príkoria a nevšímavosti.Život sa raz skončí. Zomrel Lazár a potom boháč. Ježiš v podobenstve farizejom hovorí, že boháč sa dostal do pekla. Príčinou bola nevšímavosť voči utrpeniu druhých, neochota pomôcť, ľahostajnosť. Dostal sa tam za to, čo neurobil a urobiť poľahky mohol. Keď v pekle boháč pozdvihol oči, videl praotca Abraháma a Lazára v jeho lone. Prosil Abraháma, aby si Lazár aspoň namočil prst a zvlažil mu jazyk, lebo sa hrozne trápil. Keď videl, že to nepôjde, povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Ale Abrahám povedal: „Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú!“ Boháč však trval na svojom: „Ak príde niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ Vtedy Abrahám celú túto debatu uzavrel: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto vstal z mŕtvych.“ Inými slovami: Ak sú tak skazení, že nerešpektujú Božie zákony, ktoré poznajú a autority, ktoré ich učia tieto zákony zachovávať, nič im nepomôže, lebo sú tvrdého srdca.Viem, že sme vo vzťahu k Bohu v pokušení vyjednávať. Povieme si: správal by som sa ináč, keby som poznal všetky dôsledky. Veď čo robím, nie je také zlé, nie som až takým hriešnikom, až tak neubližujem, až tak nenadávam, nie som až taký lenivý. Pokušenie posúvať latku tolerancie zla stále vyššie je veľké. Evanjelium varuje, že ak zaujmeme taký životný postoj, jedného dňa si tú hranicu prestaneme všímať a budeme zlé správanie považovať za samozrejmosť. To je prípad boháča z evanjelia. Ktovie či ho napadlo, že chudák pri bráne potrebuje pomoc. Možno ju do nekonečna odkladal. Nečinnosť a ľahostajnosť voči zlu, neochota pomôcť, sa stali nakoniec jeho konečným životným rozhodnutím. Všetko sa točilo len okolo neho. Mal peklo na zemi, hoci to vyzeralo naopak. Po smrti jeho zlé rozhodnutie nadobudlo punc večnosti. Abrahám mu dobre povedal, že stretnutie mŕtvych so živými bude neúčinné. Ak sme voči zlu ľahostajní, ak si ho nevšímame, ak je súčasťou životného štýlu, ak ignorujeme utrpenie nevinných, čo nás presvedčí, aby sme sa zmenili? Nedokážu to príbuzní, ani priatelia. Boh v nejakej hraničnej situácií ukáže, akí sme úbohí a malicherní. Keď si to neuvedomíme, môžeme skončiť ako ten boháč.