Na nedeľu Krista Kráľa

Na stenách viacerých kostolov visia tzv. mortuáriá. Štíty veľkých rozmerov, ktoré sa vraj nosili na čele pohrebného sprievodu. Zobrazujú výjavy zo života zomrelého. Ešte ako seminarista na Spišskej Kapitule som si ich v katedrále sv. Martina neraz zvedavo obzeral. Na mortuáriu sú zobrazené úspechy zomrelého. O potknutiach a nešťastiach niet ani stopy. Pár krát som si predstavoval, čo by asi tak bolo zobrazené na tom mojom. Nemyslel som však len na úspechy, ale najmä na pády. Lebo ľudský život nie je iba o víťazstvách, ale aj o prehrách, ktoré sme si spôsobili alebo ku ktorým nám pomohli iní.Keď zomieral Kristus, to pomyselné „mortuárium“ odsúdenia už bolo pripravené. Pôvodne z pohľadu časti Židov to mal byť koniec jednej rebélie s mesiánskym nádychom. Je zvláštne, že práve túto nedeľu zaznie v katolíckych kostoloch Lukášovo evanjelium o Ježišovom ukrižovaní. Tak toto má byť ten kráľ? A potom zaznieva ironická výzva: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec. (23, 35)“ Ježiš na kríži pôsobí úplne bezmocne. Ako by mohol ešte niekoho zachrániť! A predsa, ani na dreve kríža neodmietne kajúceho zločinca s prísľubom, že ešte dnes bude s ním v raji. Posledná útecha pre človeka, ktorý už stratil všetko.Niektorí v dave túžili po zázraku. Kto miloval Ježiša, dúfal, že sa zachráni. Tí druhí len pokúšali a boli presvedčení, že to nemôže výjsť. Lenže kto sa vlastne v tej situácii potreboval zachrániť? Ježiš alebo tí, ktorí sa cynicky tešili z jeho bezmocnosti? Ježiš vedel, prečo zomiera a prijal túto obetu dobrovoľne. S akým cieľom však prišli tí, ktorí sa mu vysmievali?Aj dnes platí, že záchranu najviac potrebuje ten, kto si neuvedomuje, že ju potrebuje. Príliš sebaistých ľudí je viac než dosť. Asi väčšina z nás už niekedy hrala túto rolu. Kým neprišlo vytriezvenie. Záchranu potrebuje každý, kto robí zle. Aj keď si to neuvedomuje. Od Ježišových čias sa veľa zmenilo. A predsa. Nič nové pod slnkom. Vždy sa nájde dav alebo jednotlivci, ktorí so všetkou iróniou na „ukrižovaného“ kričia: „Zachráň sa, vysvetli, ukáž svoju nevinu!“ Občas je lepšie mlčať. V záujme tých druhých.Kristus je Kráľ. Je nepochopiteľným paradoxom, že drásavá udalosť ukrižovania, ktorá volala po milosrdenstve a pomoci, sa stala miestom záchrany nás všetkých. Po ukrižovaní prišlo Vzkriesenie. Keď budem sláviť tento veľký sviatok, nebudem len nostalgicky spomínať na predošlé mesiace. Skôr sa musím sebakriticky pýtať, ako často som stál v dave a trúsil nevhodné poznámky. Či som bol v pozícii obete, to nech posúdi Boh. Kristus Kráľ pripomína, že sila sa prejavuje v slabosti. Tak to bolo kedysi, tak je to aj dnes. Koniec nesie v sebe potenciál radosti. Nádej na stretnutie s Večným. Už teraz cítim vôňu nedeľného predkrmu. Teším sa. Požehnanú nedeľu!