Prečo krstíme malé deti

Krst oslobodzuje od dedičného hriechu, je bránou k nadprirodzenému životu s Ježišom Kristom a začleňuje pokrstených do Cirkvi - Kristovho mystického tela. Cirkev vždy učila, že krst detí je nevyhnutný. Na africkej synode v Kartágu roku 418 bol odsúdený Pelágius za tvrdenie, že deti sa pri narodení nachádzajú v stave, v akom sa nachádzal Adam pred hriechom. Z toho vyplýva, že každé dieťa sa narodí v dedičnom hriechu a ten môže byť zmytý jedine krstom. Dedičný hriech nemôže byť odstránený ľudskou silou, ale iba prostredníctvom jediného sprostredkovateľa Ježiša Krista. Tak čítame aj v Skutkoch apoštolov: „Niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení (4, 12).“ Dôvodov pre krst detí je niekoľko. Boh prejavil vôľu spasiť všetkých ľudí a krst je bránou ku spáse. Sú dva druhy hriechu: dedičný a osobný. Dedičného hriechu sa človek dopúšťa bez vlastného súhlasu, osobný hriech sa pácha so súhlasom vôle. U dieťaťa, ktoré ešte nie je schopné spáchať osobný hriech, sa dedičný hriech odpúšťa aj bez jeho súhlasu. Boh totiž odpúšťa buď všetko alebo nič. V prípade dospelých je to ináč. Ak dospelý nedá súhlas (napr. krst v spánku), neodpúšťa sa mu ani dedičný, ani osobný hriech.Ďalším motívom pre krst detí je sprostredkovanie Božej priazne. Dieťa sa rodí na svet, kde všetci zápasíme so zlom v rôznych podobách (fyzické, morálne...), preto ho krstom disponujeme k nadprirodzenému životu, v ktorom má blízko k Bohu, a teda aj dostatok síl na prekonávanie prekážok. Krst detí je jedinečným dôkazom, že spásu si nikto nemôže zaslúžiť, Skôr, ako by si dieťa mohlo od Pána niečo pýtať, On sa k nemu v krste skláňa a prejavuje priazeň. Krst detí je svedectvom, že deti sú v Božích očiach veľmi dôležité.Dieťa si krst neuvedomuje, ale vďaka nemu sa v ňom začína rozvíjať nadprirodzený život. Láska sa síce nedá nanútiť, ale nie je možné si ju nevšimnúť. Nemluvňa nevie, že má milovať rodičov. Nepozná ich a predsa nemôžeme tvrdiť, že rodičia ho nútia, aby ich milovalo. Rodičia dieťa milujú, prejavujú mu lásku na každom kroku. Za normálnych okolností dieťa nikdy nebude robiť „osobné rozhodnutie“, v ktorom príjme rodičov a rozhodne sa ich milovať. V istom zmysle (nie však úplne) to funguje aj vo vzťahu k Bohu. Dieťa bolo pokrstené a vstúpilo do nadprirodzeného spoločenstva s Pánom. To je začiatok spásy a jej zavŕšením bude nazeranie na Boha vo večnosti. Božiu prítomnosť vníma cez rodičov. Ak ho vedú k modlitbe (všetci sa spolu pred spaním modlievajú), ak idú spoločne na bohoslužbu, modlievajú sa pred jedlom atď., dieťa bude intenzívnejšie vtiahnuté do láskyplného vzťahu s Pánom. Láska Boha mu bude zjavná cez lásku rodičov.Veriaci rodičia majú nielen právo, ale aj povinnosť dieťa čím skôr pokrstiť. Nielen kvôli dedičnému hriechu a začleneniu sa do Kristovej Cirkvi. Rodičia chcú pre dieťa to najlepšie. Je prirodzené, že chcú mu odovzdať hodnoty, ktoré považujú za dôležité. Nie je to narušením jeho osobnej slobody. Dieťa si veľa vecí nemôže vybrať. Niektoré z nich ho pritom ovplyvňujú celý život, napr. stravovacie návyky. Prvými vychovávateľmi dieťaťa sú jeho rodičia, preto ich rozhodnutie pokrstiť ho nemožno nijako spochybňovať.Nedostatok osobného rozhodnutia u dieťaťa nahrádza podľa cirkevnej tradície tzv. „zástupná viera“ na dvoch úrovniach:1. Prvou úrovňou je Cirkev, v ktorej sa slávi krst. Krst nie je len subjektívnou záležitosťou jednotlivca, ktorý dáva odpoveď na Božie volanie. Subjektom viery je v tomto prípade celý Boží ľud, ktorý berie na seba záväzok sprostredkovať mu vieru. Preto sa veľmi odporúča, aby sa slávenie sviatosti krstu konalo počas svätej omše.2. Druhou úrovňou je viera iného človeka. Viera Cirkvi musí byť nahradená vierou konkrétnych osôb. V Katolíckej cirkvi to musia byť katolíci, najčastejšie rodičia, alebo krstní rodičia.Okamžite sa vnucuje otázka, na základe čoho tak Cirkev koná. Správna interpretácia Písma je možná len pri rešpektovaní celej cirkevnej tradície, uprostred ktorej Písmo vzniklo. Medzi Cirkvou a Písmom je úzky vzťah. Cirkev síce nie je nad Písmom, ale ona jediná (presnejšie biskupi na čele s pápežom) má právo ho autenticky interpretovať. Už v Prvom liste Korinťanom (1, 16) hovorí sv. Pavol, že pokrstil „Stefanasov dom“, čo naznačuje krst všetkých jeho obyvateľov, vrátane detí. Rovnako k téme krstu detí pristupujú cirkevní otcovia i ďalšie koncily.Nasledujúci citát z rozhodnutia Tridentského koncilu (Kánony o sviatosti krstu, 1547) bude znieť pre naše uši netolerantne, ale chce povedať len jedno. Význam krstu u detí nemožno popierať. Pochybnosti nie sú hriechom. Ak by sme ho však tvrdohlavo odmietali, strácame spoločenstvo s Katolíckou cirkvou:„Kto hovorí, že malých, pokrstených detí sa po dosiahnutí dospelosti treba opýtať, či chcú potvrdiť, čo krstní rodičia v ich mene pri krste sľúbili; a keď povedia, že nechcú, treba ich ponechať ich vlastnej mienke … nech je exkomunikovaný.“Otázka teda neznie, či je krst detí platný, ale či si rodičia a krstní rodičia dostatočne uvedomujú pri krste všetky záväzky, ktoré berú na seba. Ak sa totiž raz ich dieťa vzdá praktizovania viery kvôli zanedbanej náboženskej výchove, ponesú za to pred Bohom zodpovednosť.Krst dieťaťa s úmyslom, aby bolo zbavené dedičného hriechu a začlenilo sa do Kristovej Cirkvi, ak bola použitá správna matéria a forma, je platný.Ďakujem svojim rodičom, že ma priniesli na krst. Ďakujem všetkým rodičom, ktorí tak robia doteraz.