Vyrozprávaj mi svoj príbeh

Životopisy. Píšu sa všade. Poctivo pripomíname, kde sme chodili do školy, aké vzdelanie sme dosiahli. Nezabudneme pridať pracovné úspechy, členstvá v organizáciách. Máme veľa šikovných ľudí, ktorí môžu byť právom hrdí, čo dosiahli. Ale čo tí, ktorí nemajú toľko schopností? Čo by asi napísala žena, ktorá celý život bola domáca, vychovávala deti a starala sa o rodinu? Chlapík, čo celý život pracoval na družstve? Robotník z dielne sa väčšinou nemôže pochváliť vedúcimi funkciami alebo stážami v zahraničí.Na prvý pohľad sme v pokušení myslieť si, že príbeh váženého a pre spoločnosť navonok významného človeka je dôležitejší. A vôbec, stojí za to zaoberať sa príbehom obyčajného človeka? Dodnes mi v hlave rezonuje myšlienka z istého filmu. Mladé dievča silou mocou túži byť stredobodom pozornosti. Uvedomuje si, že je pekná a snaží sa z toho vyťažiť. Hovorí: „Nie je nič horšie, ako byť obyčajným človekom.“ V časoch kapitalizmu sa naozaj zdá, že sa nosí iba výnimočnosť. Vyhráva ten, kto na seba včas upozorní, kto dokáže presvedčiť. O kom sa média nezmienia, ten vlastne ani neexistuje.Napriek tomu stojí za to zaoberať sa obyčajnými príbehmi. Je jasné, že nedokážu zaujať pestrosťou spoločenských a pracovných úspechov. Nikdy sa neocitnú v katalógoch osobností. A predsa môžu byť tieto príbehy veľmi dôležité. Stať sa zdrojom sily a poučenia. Toto všetko som si hlbšie uvedomil po prečítaní jedinej Cenciniho vety. Každá bytosť je hodná toho, aby sa jej príbeh vyrozprával, nie však na spôsob nejakej kroniky, ale pre to, čo v nej koná Boh.Zdá sa to byť samozrejmé. Ale nie je. V kariérnom postupe hrajú prím merateľné úspechy. Rozumiem tomu. Tak to má byť. Nie sú však to najdôležitejšie. Sme Božím dielom. Túlame sa po svete. Možno ustarostení, zronení. V srdci udržujeme plamienok lásky. Túžime ho odovzdať. Ak sa máme na koho spoľahnúť, ak máme niekoho naozaj radi, sme šťastní. Nech by sa stalo čokoľvek, sme ponorení do lásky, ktorá dáva život. Boh nás vedie k sebe. Posiela malé znamenia. V modlitbe, cez ľudí, udalosti. Dokážeme si ich všimnúť?Zatváram knihu. Chce sa mi spať. Ešte adresujem posledný pozdrav Bohu pri modlitbe kompletória. Niet obyčajného života. Príbeh každého človeka má čo povedať. Nie pre faktografické údaje, ani pre úspechy. Ale pre všetko, čo v ňom vykonal Boh. Úplne v skrytosti. Často to zistíme až po rokoch. Nikdy však nie je neskoro precitnúť a uvedomiť si, že nás pri živote drží iba láska. Tak to bolo, tak to je a zostane.Tento večer som vďaka svetielku z Cenciniho knihy ani ja neobišiel naprázdno.