Mohli by ale dostať výrazne viac, keby premiér Robert Fico chcel. Nechcel. A nielenže nechcel, on dokonca aj snahy iných pomôcť malým veriteľom blokoval. Môžme sa len pýtať, prečo.
Za normálnych okolností sa pravidlá počas hry meniť nemajú. Reštrukturalizácia Doprastavu ani Váhostavu a najmä to, čo jej predchádzalo, ale normálne nie je. Pretože Váhostav dostal štátnu zákazku a peniaze zo štátu nešli dodávateľom za odvedenú prácu ale na krytie ekonomickej situácie podniku.
Vtedajší generálny riaditeľ Váhostavu Ján Kato po podpise zmluvy o stavbe D1Dubná Skala – Turany v roku 2011 tvrdil, že zmluvnú cenu považuje za reálnu."Cena je konečná a zmeny sú možné len v odôvodnených prípadoch," povedal vtedy Kato s tým, že “nepredpokladá vznik mimoriadnych okolností. Súčasťou dohodnutej ceny je aj 10-percentná rezerva." Dnes je všetko inak.
Reštrukturalizácia zachráni Váhostav, jeho akcionári budú mať časom opäť dividendy, financujúce banky budú zabezpečené a malí veritelia – živnostníci, malé eseročky, subdodávatelia - budú v dôsledku druhotnej platobnej neschopnosti vystavené riziku bankrotov a exekúcií. To sa už ale Váhostavu, ani jeho akcionárov a ani bánk týkať nebude.
Aj toto je obraz sociálnej politiky Smeru - na jednej strane bankroty a exekúcie živiteľov rodín bez viditeľného záujmu vlády a na strane druhej „ozdravený“ Váhostav za významného osobného nasadenia predsedu parlamentu stavia za ďalšie štátne peniaze zbytočné garáže na bratislavskom hrade.
Váhostav neváha, Váhostav stavia.
