Premiér Fico tvrdí, že za to môže kríza. Opozícia tvrdí (a ja si to tiež myslím), že vláda robí mizernú hospodársku politiku, nešetrí tam, kde má, hlúpo zasiahla do Zákonníka práce, do daní a odvodov, zhoršuje podnikateľské prostredie atď. Toto všetko je predmetom legitímneho odborného, politického, a možno aj ideologického súboja. Pretože máme rôzne názory, ako má vyzerať hospodárska politika, čo vyviera aj z hodnotovej orientácie jednotlivcov a politických strán. Najneskôr v roku 2016 voliči opäť rozhodnú, akú hospodársku politiku od vlády chcú.
Bez ohľadu na to, čo si myslím ja, čo moji voliči a čo voliči strán dnešnej opozície a bez ohľadu na ich frustráciu zo súčasného vývoja, všetko sa to deje v rámci legitímneho politického súboja.
Aby nedošlo k omylu - som presvedčená, že vláda strany Smer je až zarážajúco nepripravená riadiť túto krajinu. Až zarážajúco nemá plán, ako zabezpečiť pre Slovensko lepšiu budúcnosť.
Ale tento blog, napriek dlhému úvodu, je o niečom inom. O tom, čo sa bude naprávať ešte ťažšie ako chyby v hospodárskej politike.
Jedna strana, strana Smer, na čele s Robertom Ficom cieľavedome mocensko-politicky pracuje na ovládnutí tejto krajiny. Nielen pozícií, ktoré jej na základe výsledkov volieb patria, ale aj všetkých kontrolných inštitúcií. A pri tých, ktoré nevie ovládnuť priamo, uzatvára tiché aliancie na báze vzájomnej výhodnosti.
Reč je o zabudnutej mocensko-politickej hre o ÚVO, o živej mocensko-politickej hre o NKÚ, o živej mocensko-politickej hre o generálneho prokurátora (a netvárme sa, že Smer s tým nič nemá „veď to prezident"), o tichej mocensko-politickej hre o „pokoj" v justícii. A to nás v roku 2014 ešte čakajú voľby troch sudcov ústavného súdu a voľby predsedu najvyššieho súdu. Detaily, ako vrátenie správy ombudsmanke na prepracovanie, sú len drobnou súčasťou tejto hry. Skoro „kamarátske" ústretové kroky ministra vnútra, akceptujúceho pozmeňovacie návrhy, napríklad k zákonu o verejnom obstarávaní alebo pri podpore zákona, podľa ktorého všetci, čo máme vodičský preukaz, budeme môcť jazdiť na silnejšej motorke, na tom nič nemenia. Naopak.
Toto všetko sa voličom ťažšie vysvetľuje. Nikdy to nebude ani kraľovať v prieskumoch verejnej mienky na tému „čo sú najpálčivejšie problémy Slovenska" na prvých miestach. Napriek tomu ale platí - ak je pre opozíčné strany (alebo aspoň pre tú časť, ktorá sa považuje za štandardnú časť politického spektra) demokracia nielen vláda väčšiny, ale vláda väčšiny rešpektujúca práva menšín, deľbu moci a nevyhnutnosť demokratickej kontroly ako záruky demokracie - tak tu musia bez ohľadu na momentálnu silu povedať jasné nie.
Nie politickým hrám Roberta Fica. Nie okrúhlym stolom na tému NKÚ, nie okrúhlym stolom na tému generálny prokurátor. A kričať, nie taktizovať. Pretože toto je už za hranicou legitímnej debaty. Ide o viac, o charakter štátu.
Premiér predstavil verejnosti „svojich" kandidátov na šéfa NKÚ: „Mal by to byť kandidát zo štandardnej politickej strany, SDKÚ, KDH alebo Mosta-Hídu,"
Ponúkol tým vlastne týmto stranám, že si s nimi vie predstaviť dohodu na mocensko-politickom ovládnutí Slovenska stranou Smer. Je to ponuka, ktorá sa neodmieta? Nie, nie je! Tu neplatí, že je slušné prijať pozvanie premiéra. Tu platí, že prijatím pozvania premiéra sa legitimizuje jeho mocensko-politická hra.
Ak túto hru „štandardné" politické strany prijmú, tak zároveň legitimizujú aj existenciu „neštandardných" strán. Existujúcich, aj tých budúcich, ktoré vznikajú práve ako reakcia na voličmi neakceptovateľné mocenské hry.
