Jedno také „stretnutie“ sa mi podarilo pri malej zastávke v Jednote vo Vigľaši. Vracal som sa autom z kurzu, tak som si chcel dať malé občerstvenie v podobe nejakých horaliek. Už pri vystupovaní som zazrel malú postavu tmavej pleti, ktorá si, podľa pohľadu do očí, vybrala mňa ako cieľ, resp. moje peniaze.
„Jedno euro na chlieb. Thri dni som nejedla“
„Prosím?“ – blbo sa pýtam
„Jedno euro na chlieb. Thri dni som nejedla“ – opakuje hlasnejšie
Samozrejme jej neverím. Prezerám si postavu bližšie, malá cigánka, okolo 50 rokov, ufúľané vlasy, tvár. Cez cestu práve dorazil 50-tnik s bicyklom. Taký po „šichte“, ktorý smrdí borovičkou a hneď kričí:
„Otráv ju, nech zdochne“.
Ostal som ako v šoku. Na sekundu premýšľam: čo je to za reakciu? Čo je to za chlapa, že vysloví nahlas takúto zlú myšlienku? Usudzujem, že ju v obci asi dobre poznajú, ale niečo takéto počuť si ženička určite nezaslúži. Je mi jej ľúto. Dávam jej 50 centov s dobrým pocitom na srdci. Alebo nie? Vstupujem do obchodu, nakoniec vyberiem kakaové rezy a padám k autu. Cigánka ho stále obieha. Znovu rovnaká otázka. Strácam trpezlivosť, štartujem.
„Do riti, čo je?“ – znervóznim. Auto nejde naštartovať. Až po druhýkrát sa mi to podarilo :-)
Opúšťam Vigľaš a v spätnom zrkadle vidím vzďaľujúcu sa postavu. Smutne hľadí. O pár hodín premýšľam nad danou situáciou, že som mohol žene pomôcť viac a kúpiť jej vysnívaný chlieb. Čo myslíte, zaslúžila by si to?
