Hoci sa to zdá byť neuveriteľné, dotyčným spisovateľom nebol nik iný ako Jan Neruda — autor Povídek malostranských a nám známych „hrdobcov“. Samozrejme, nie všetky preklady boli dobré. Niektoré české preklady sú doslova unikátom. Kým v Anglicku sa text „politicky upravoval“ a známy je aj dokonalý chaos v prevode jednotiek z metrickej sústavy, v USA sa prekladateľom podarilo knihy roztiahnuť o niekoľko kapitol, napríklad, keď pozitívne hodnotili americké železnice. Český vydavateľ František Kytka vydával neautorizované „preklady“ s dĺžkou 68 strán, ktoré obsahovali „jemné odchýlky“, ako napríklad pri „Cestování pod mořem“:
„Pánové,“ pravil, „já vím, kdo jste, z vašich zpráv. O sobě mohu vám zatím říci pouze tolik, že jsem se vzdálil společnosti lidské a že nehodlám více do ní se vrátiti. Fregata „mořský had“ stíhala mou loď, střílela po ní; byla mi tudíž nepřítelem. Vy jste se nalézali na ní, dostali jste se co nepřátelé v moc mou, pročež jste vojenští zajatci. Zůstanete na lodi, kterou neopustíte více, ačkoli dle možnosti bude vám popřána volnost.“ Pohlížel pak na ně, by pátral po účinku, který měla jeho slova, načež mluvil dále: „Pánové, vy jste si obrali za úkol, skoumati přírodu i musím vám říci, že k tomu nyní naleznete hojné příležitosti. Nejen že budete míti po ruce četnou knihovnu, objeví se vám celý svět podmořský, svět zázraků a zajisté neomrzí vás pozorování a skoumání jeho. Na to pozval oba učence, by šli s ním k snídaní; Nelsenovi přinesl sluha jídlo do jizby, s čímž tento byl spokojen. Pokrmy zdály se oběma profesorům podivnými, kapitán však je v tom utvrdil, řka, že jsou upraveny z rostlin a zvířat podmořských. Učenci tázali se na jméno jeho i na jméno podmořské lodi. „Nazývejte mne kapitánem Morganem,“ odvětil on, „loď, na které se nalezáte, nazývá se ,Vulkán‘.“
Čo komu prekážalo na Nemovi a Nautilovi, sa asi nedozvieme. Podobne pán Kytka upravil ešte Pätnásťročného kapitána a po ňom množstvo diel iných autorov. Paralelne s nimi sa objavili aj maďarské preklady, ktoré na našom území prinášalo vydavateľstvo Franklin, a jedným z najobľúbenejších bol Mathias Sandorf. V tomto období vyšli aj prvé slovenské preklady — v Amerike — a na prvé vydanie na Slovensku bolo treba čakať až do roku 1917, ale definitívnu kolekciu prekladov vydali až v druhej polovici minulého storočia Mladé letá.
Za zmienku stojí aj správa, ktorá sa z času na čas objaví v tlači, a podľa ktorej v roku 1892 navštívil Verne Prešporok a tu získal inšpiráciu na napísanie Tajomného hradu v Karpatoch, prípadne knihy Dunajský lodivod. Podľa týchto správ Verne absolvoval niekoľko výletov do okolia, kde ho sprevádzal slovenský študent Ján Maliarik. Majster samozrejme nezabudol zhodnotiť kvalitu nášho vína, ktoré označil za lepšie ako francúzske. A slovenské dievčatá považoval za najkrajšie modelky na svete a možno sa aj do niektorej z nich zamiloval… Existuje verzia, podľa ktorej Jána Maliarika inšpiroval k jeho spisom a neskôr sa z nich stali dobrí priatelia. Aby toho nebolo dosť, podľa iných zdrojov bol celý výlet iba zámienkou, aby mohol spisovateľ okúsiť „radosti života“ v hriešnom Prešporku, ktorý bol široko-ďaleko známy svojimi krásnymi a príjemnými dámami.
Bol Verne v našom hlavnom meste, alebo je to iba ďalšia z „urban legends“, aké nájdete vo väčšine miest, kde sa miestne podniky chvália informáciami ako „tu v roku 1796 večeral Napoleon Bonaparte“, alebo „v našej kaviarni pil kávu aj sir W.Churchill“?
Čitateľ vezme do rúk knihy Dunajský lodivod a Tajomný hrad v Karpatoch a začne hľadať.
„Ráno 26. augusta sa vybral na cestu dve hodiny pred východom slnka a nezastavil sa v Pressburgu, ako bol oznámil. Úmorne, bez prestávky, vesloval asi dvadsať hodín a zakotvil pätnásť kilometrov pod týmto mestom.“
Trochu málo na znalca nášho hlavného mesta. V knihe Tajomný hrad v Karpatoch je opis hradu rozsiahlejší, ale pokojne by ste ho mohli použiť na väčšinu opustených hradov.
„Na osemsto až deväťsto stôp nad Vulkánskym priesmykom sa týči skalná stena pieskovcovej ťarby, porastená rôznym skalným rastlinstvom. Stena vyúsťuje na planinu a sú na nej dve rohové bašty. Z pravej bašty, na ktorej rástol povestný buk, vyčnievala končistá strecha strážnej vežičky. Naľavo sú zvyšky múrov, podopreté zubatými opornými piliermi, a zvonica kaplnky, ktorej puknutý zvon sa rozkolíše za prudkých víchric a jeho hlahol vždy náramne zdesí obyvateľov kraja. Uprostred stojí mohutná hradná veža s plochou strechou a cimburím a s troma radmi okien. Prvé poschodie veže má kruhovitú terasu. Na plochej streche je dlhá kovová žŕdka s feudálnym znakom, akousi zástavkou…“
Verne mal v roku 1892 vyše 60 rokov a zdravotne na tom už nebol najlepšie. V roku 1888 ho jeho synovec Gaston postrelil a dôsledky tohto zranenia, ako aj cukrovka, Vernovi nedovoľovali náročné cesty. Väčšina životopiscov uvádza nasledovné dokumentované cesty, ktoré Verne podnikol do zahraničia
1859 — Anglicko a Škótsko
1861 — Škandinávia - Nórsko a Dánsko
1867 — USA
1872 — Anglicko
Niekedy medzi 1871 a 1873 navštívil Jersey, Guernsey a Sark
1876 — Anglicko
1878 — Plavba na jachte Saint-Michel III. Lisabon, Tanger a Gibraltár.
1879 — Plavba na jachte Saint-Michel III. Anglicko, Škótsko
1880 — Írsko, Škótsko a Nórsko
1881 — Holadnsko, Nemecko a Dánsko.
1884 — Plavba na jachte Saint-Michel III. Stredomorie
1887 — Belgicko, Holandsko
Po roku 1887 už nebola zaznamenaná žiadna zahraničná cesta, a ani vo Verneovej korešpondencii z rokov 1886 — 1896 sa o ďalších cestách neuvádza ani jedna zmienka. Rovnako o údajnej ceste po Uhorsku mlčia aj úradné dokumenty. Okrem toho Tajomný hrad v Karpatoch vychádzal na pokračovanie od januára 1892, čo robí celý príbeh ešte neuveriteľnejším. Ale aby sme boli spravodliví, v Rumunsku, Maďarsku a Turecku existujú zmienky o tom, ako sa Verne inkognito rozhodol precestovať krajinu, aby získal inšpiráciu…
(O starých slovenských aj českých „verneovkách“ ste sa dozvedeli od Igora Čonku.)
