Kálmán Mikszáth bol jedným z posledných spisovateľov, ktorí nám pripomínajú staré časy Uhorska so všetkým dobrým, aj zlým, čo k tomu patrí. Pochádzal z evanjelickej rodiny, čo bolo v katolíckej obci neobvyklé a ešte generáciu pred jeho narodením sa v matrikách uvádza ich priezvisko Mixadt.
Môj starý otec celý týždeň fajčil a bohuval; pre fajčenie hnevala sa mať moja, bo jednostaj pokašľávala a dym jej hrdlo škriabal, pre bohuvanie moja bohabojná stará mať sa vždy vadila s ním:
„Ej Ondrej, Ondrej! Že sa nehanbíš tak znevážiť najvyššiu bytosť, nášho Pána Stvoriteľa. To je strach počúvať. Veru, veru, hovorím ti, hrom raz udre do teba, Ondrej.“
„Viac rozumu má Pánboh, ako ty a ja… aby že ťa!“ vybuchol môj starý otec! „Len ty to nechaj na nás dvoch… viem ja, čo robím.“
A naozaj, starký dobre sa sniesol s Pánom Bohom. Pán Boh ho rád videl, peknú dlhú starobu mu dal a pozlátil ju mnohou radosťou, ale aj on si svoje vykonal, keď šesť dní hromžil na Pána Boha, v siedmom dni, v nedeľu, sa oholil, obliekol si najkrajšie sviatočné šaty, sadol na bryčku, v dobrom čase, v zlom čase zaviezol sa do tretej dediny, do Križnoviec, do kostola (bližšie nebolo luteránskej cirkvi), a celé predobedie s veľkou skrúšenosťou vyspevoval Boha chváliace žalmy. Čo zlého naliepal na jeho sväté veličenstvo celý týždeň, to všetko v nedeľu odčinil a s tým koniec. Veď preto je Pánboh dobrý… práve v tom je jeho dobrota, že s jednou modlitbou tisíc zlorečení môže sa smazať s jeho čiernej tabule.
Po štúdiu práva nastúpil do praxe ako právny praktikant k slúžnemu Matejovi Mauksovi v Balašských Ďarmotách. Netrvalo dlho a zamiloval sa do jeho dcéry Ilony.
Mnoho ráz bol som tam na bále, na bankete a vždy sa mi zdalo, že sedím medzi samými Esterházyovci, a jednako som vedel, že sú to stoliční pisári a malí úradníci, čo im všetko schádza, čo po prípade potajomne hladujú, ale keď cudzé oči hľadia na nich, s kniežacou grandezzou vedia sa rozlúčiť s ostatným päťzlatníkom.
Dochádza k tajnému sobášu, ale vzhľadom na ťažkú životnú situáciu sa manželia rozvádzajú a Ilona odchádza k rodičom. Spisovateľ doslova živorí a jeho majetok je rozpredaný v dražbe. Obratom v literárnej kariére sa stáva kniha Slovenskí rodáci a vrcholom jeho diela pre väčšinu čitateľov zostane Dáždnik svätého Petra.
Jánoša sa zmocnila hrôza. Dieťa som nechal na podstienku. Beda, už je po ňom! Ako šialený letel k domu a veľmi sa začudoval pohľadu, ktorý sa mu naskytol. Kôš tam bol ešte aj teraz. Dieťa sedelo v koši, hus behala po dvore, neprestajne sa lialo, lialo sa aj na podstienok, i tade tiekla prúdom dažďová voda, ale dieťa zostalo suché, nedotknuté, lebo nad košom bol vystretý mohutný vyblednutý dáždnik z červenej látky...
V tom čase je už známym autorom a pochvalne sa o ňom vyjadrujú nielen doma, ale aj v zahraničí.
Anglický preklad si obľúbil aj prezident Roosevelt. Traduje sa anekdota, podľa ktorej sa na túto tému autor vyjadril nasledovne: "Neviem, či je to veľký človek, ale určite je to múdry muž, keď čítal moju knihu." Či je to už pravda, alebo nie, trochu to vyjadruje humor a iróniu, s ktorou sa stretnete v jeho knihách.
Otec dá ťa učiť tancu, tvoji kamaráti priučia ťa fajčeniu: keď fajčíš, cítiš sa byť človekom a začneš pozorovať na reči chlapské… Akousi malou škárou vkradne sa raz i politika a utiahne sa v malom kúte.
Začínaš zaujať dajaké stanovisko, zväčša zelené, ale veď je to jedno… Dosť času ujde sa ti ešte na iné barvy.
Nuž v tomto roku aj my sme urobili voľačo. Vyriekli sme, že sa neučíme nemecky. Štyriciati sme stali dovedna a oddali sme profesorovi nemeckej reči našu rezolúciu: „Nix dajč!“
Profesorovia sa nastrašili, držali poradu, kapacitovali nás, povzbudzovali, ale nič neprospelo, pod nemeckou hodinou prázdna bola učebná sieň. Konečne písali našim rodičom.
Okolo Vianoc dostal som list s okrúhlymi starobylými písmenami starého apku:
„Môj milý vnuk Paľko!
Počujem, že sa nechceš učiť nemecky. Veľmi odobrujem tento Tvoj úmysel. Tvoj p. profesor ponosuje sa na to v liste, ale ja to hovorím, dobre robíš, chlape, že nechceš si s tým poškvrniť Tvoj rozum, kladiem však jednu podmienku: aby totiž do konca júla (keď bude skúška) ani jedného Nemca nebolo viac v tejto krajine. — Lebo keď nebude ani jedného Nemca, môžeme sa smele zrieknuť nemeckej reči, jestliby však azda i koncom júla našli sa ešte Nemci v strede krajiny a in partibus, a Ty by si nebol chodil na lekciové hodiny nemčiny, veru ti hovorím, bude mať pipasár robotu. Dixi.
Tvoj ťa milujúci starý otec
Nie je prekvapením, že sa na Slovensku stretli jeho knihy so zmiešaným prijatím. Na jednej strane tu bola kritika, na druhej nadšenie, ktoré sa prejavilo najmä výnimočným počtom prekladov a čítanosťou.
V Zlatom fonde nájdete dve knihy v preklade Bela Kleina-Tesnoskalského.
(Autor článku: Igor Čonka)
