Po vyjdení prvých šiestich kapitol Hájnikovej ženy v roku 1883 sa Hviezdoslavovi dielo dlho nedarilo dokončiť. K prekážkam v pracovnom živote sa pridalo ešte aj znechutenie - sťažuje sa, že celkom stratil oduševnenie, preťahuje termíny a vydavateľa prosí, len aby mal s jeho „tvrdošijnou múzou“ trpezlivosť.
Posledné kapitoly dopisuje začiatkom roku 1886, s výsledkom je pramálo spokojný. Napriek tomu sa už o dva roky púšťa do ďalšieho epického diela, Mlynu v Tatrách. Motívom lásky a situovaním do krásnej slovenskej prírody sa malo ponášať práve na „Hajníčku“.
Nenaplnená láska a príroda
Z bohatých poznámok vieme ako mal príbeh vyzerať: mlynár zaľúbený do krásnej Mariše, si pre zisk vezme jej matku. Keď po rokoch do mlynu príde mladý tovariš, všemožne zabraňuje ich rodiacej sa láske. Tesne pred smrťou mlynár zaľúbencom oznamuje, že sa nemôžu milovať, lebo sú v skutočnosti bratom a sestrou.
„Už na torze poznať básnikovu chuť scénovať dej na veľkolepom prírodnom javisku,“ napísal tesne po Hviezdoslavovej smrti do Slovenských pohľadov český literárny kritik Albert Pražák. Už v úvodných riadkoch opisuje farby a zvuky tatranského lesa, hovorí o „kobercoch machu“ a o „pokraji lesa, ktorý je nad strminou zavesený, ako nejaký prehodený plášť“.
Dôkladná príprava, náhly koniec
Poznámky nám okrem iného odkrývajú, ako dôkladne Hviezdoslav pracoval na svojich dielach.
V roku 1888 začal Hviezdoslav navštevovať mlyny vo svojom okolí. Od mlynárov vyzvedal reálie z ich života, všetko si dôkladne značil. Keď uvidel základ mlyna, zapísal si: „dve žulové zruty“ a hneď si k nim pridal i to, čo mu poskytla jeho fantázia: „Perún kedys´ ich v hneve zrazil z pliec Kriváňa vzdorných“.
Z mlynov si odnášal veľké množstvo termínov („žernov“, „kozel“, „paprica“), keďže mu nestačili, so žiadosťou o pomoc sa obrátil aj na viacerých priateľov a známych, medzi inými aj na Martina Kukučína. Tam začalo ich priateľstvo, písali si potom aj v čase, keď Kukučín opustil Slovensko.
Hviezdoslav však onedlho dielo náhle zanechal a začal sa venovať lyrike. Vrátil sa k nemu tesne pred smrťou v roku 1921. Očití svedkovia pri smrteľnej posteli zaznamenali tieto jeho slová:
„Bože môj, prečo si ma nevyslyšal a nedal mi aspoň rok života, aby som mohol dať vrch svojmu dielu?“
Mali asi patriť aj Mlynu.
A my teraz čítame
Máme pred sebou štyri krasopisné strany, na piatej pero zrazu ustane.
Bársby... A ďalej nič. Bársby dielo ďalej pokračovalo. Bársby sme si Mlyn v Tatrách celý prečítali.
Z nostalgie, a či z úcty k básnikovi som prvých päť strán prepísal. Je v nich nostalgia za snahou, ktorá nenašla naplnenie.
Mlyn v Tatrách - úryvok
Mlyn v Tatrách (rukupis)Kliknite pre priblíženie.
|
Jako by ho boli do vyhnanstva dali.
Viacej; bo veď ani tam voľno neni:
od troch strán ho vrchy kruhom obohnaly
a v objatí držia sťa žaláru steny.
Nuž a štvrtou stranou, úzkou jak mizierka,
skúpe čo stiesnili dva hrdláči sveta,
keby tak mlyn chodil niekam za večierka,
veru by neprešiel - tak je uzavretá;
i len ten otvor mu oblokom, nímž na juh
jeho vetché okná v údol pozierajú.
Kto ho tu zbudoval, toť mlyn? nač a kedy?
Bol-li to len vrtoch, či rozvážna vôľa,
čo mu priala bytia? - Márne všetky zvedy!
Lež tak sa stať mohlo: v blízku hora bola,
úplazy však v spoľní riavy svedly kotál -
kto zná skaď? prikvitol tovaryš sem snivý
návratom z vandrovky; priam vzchopil sa, soťal
chomáč brvien v lese - chlp hrebennej hrivy -
skliesnil, navalil krížom k stavbe dolu -
a tu mlyn! od žleba počnúč až ku kolu.
Základ čakal zdávna: dve žulové zruty,
ktoré Perún kedys' v hneve srazil
z pliec Kriváňa vzdorných. Pomedzi ne rúti
sa hron vody - sťaby ju dnu prireťazil -
kadlubím, až nižej v prepasť strmo spadá.
Na podstave takom zakresané smreky
v klietku poukladať, chytrá tedy rada,
snadno vystlať valu na večité veky;
ľahko na koleso naraziť vĺn nával -
- Oj, čo chlapec i ja ľahko mlynce staväl!
