Zlatý fond denníka SME Vám prináša básnické zbierky Jána Ondruša (1932 - 2000). Získali sme ich vďaka láskavému súhlasu dedičov. Z prvej jeho zbierky vyberáme úryvok z básne Osvienčimský oheň:
Vstal plameň, potočil sa,
urobil dva-tri kroky.
Koľkými jazykmi začal prosiť.
Koľkými rukami posunkoval.
Koľkými nohami prešľapoval.
Snáď bolo možné pozrieť oknom.
Horiacim oknom.
Alebo udrieť na dvere.
Horiace dvere.
Alebo sadnúť za stôl.
Horiaci stôl.
Verše bez potreby komentára, hovoriace krátkym spojením blčiacich slov. Aj podľa súčasníka, Ľubomíra Feldeka: "Ondruš veľa rečí nenarobil. Iba občas zasiahol do rozhovoru a potom hneď dvíhal prsty k ústam, akoby chcel slová, hoci už vyslovené, ešte v poslednej chvíli vrátiť do úst." Ján Ondruš bol súhlasne vo svojej generácii považovaný za najväčší básnický talent. Vojtech Mihálik napísal: " V čase, keď sa na stránkach Května a Mladej tvorby odtláčali staronové traktáty o "poézii všedného dňa", až zošedivela tlačiarenská čerň pod ťarchou učenosti, prichádza Ján Ondruš s wolkrovsky prostými veršami každodených zážitkov, v ktorých je podtón smútku živý a pravdivý, ďaleko od literárnej módy, a v ktorých veci okolo nás a vzťahy v nás samy vytvárajú skutočnosť poézie."
Presvedčte sa o váhe slov, na pol ceste medzi tichom a našou prázdnotou.
Príjemné čítanie.
PS.: Ste dedičom niektorého z významných slovenských spisovateľov,básnikov, alebo dramatikov? Alebo viete o niekom, kto je? Pomôžtedobrej veci a ozvite sa nám!
