Lýdia Vadkerti - Gavorníková (1932 - 1999) začala svoje básne uverejňovať v časopisoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Debutovala v roku 1966 básnickou zbierkou Pohromnice. Celkovo vydala za svoj život osem zbierok, je teda jasné, že nepatrila k básnikom, plytvajúcim slovami. Práva na ich uverejnenie sme získali vďaka láskavému súhlasu dedičov. Okrem vlastnej tvorby prekladala z francúzskeho jazyka, medzi inými dielami náročnú klasickú drámu Jeana Racinea Faidra .
Prívlastok rýdzi v perexe môže vyvolávať nechutné rodoľubské predstavy, zhmotňované v ... Škoda reči. Poézia Vadkerti - Gavorníkovej nepatrí k tomuto druhu "zážitkov". Predstavuje úprimné hľadanie a potvrdzovanie základných istôt bytia. Je v najlepšom slova zmysle ženskou poéziou - tou poéziou, ktorá nás niekedy môže a niekedy musí upozorniť, že jednou zo spomenutých istôt sú dvaja: v spoločnom hľadaní porozumenia aj dorozumenia. Autorka prežila v detstve neľahké udalosti , odrážané v neľahko napísaných, ale čistých básňach. Namiesto ďalších opisov a indiskrétností ponúkame báseň Stolárov dom, práve z prvej zbierky Pohromnice .
Detská stupaj v tráve, pri potoku
každý raz ma z dreva osloví.
Temnou žilkou blúdim prstom sem a tam,
do kruhu ma vracia, k otcovi.
Sadil žlté kvety v mojich vlasoch
rukou samý záder od pilín.
Kúzlil z dreva hoblinové špirály,
vinuli sa k hviezdam cez komín.
Stoly sa mu poddávali v stromoch.
Vzkriesil konár; vdýchol živý prach:
suchý prach mu spieval v pľúcach o lístí,
miesto stola drevo na márach.
Hrmí zvon a hrnie čiernu rieku.
Pred vodami matka ako loď.
Napokon sa ústa zeme zatvoria.
Ktosi vraví — poď, sirôtka, poď.
Tma je. Čierna šatka podriapaná.
Štopkáva ju matka po nociach.
Na ihlu jej detský úsmev posvieti,
keď spomína slzou na otca.
