Svedectvá o slovenskej literatúre (Pomedzi riadky Zlatého fondu)

Špak na hrobe Záborského

Bože, keby som ja to bola znala, — želie Záborského slúžka, ktorá až dojeho skonu bola na fare či slúžila tam dvanásť rokov… — Keby ja to bolaznala, že to budú niekedy vyhľadávať! Veď som ich [- knihy (tu)] mohla na vozeodvážať… (...) Akože sa volala?… Aha, ,Chujava'! To každému dali,kto na faru prišiel. Veď oni veľa spisovali. Aj v noci. A len vševychytili sa na dvor, kukali po nebi a už bežali dnu a písali.

Zabudnutú story o hľadaní rukopisov Záborského si Tajovský dobre poznamenal. Podáva svedectvo o ľuďom, ktorí si nedovidia ďalej od lyžice a ešte sa posmievajú človeku, ktorý si dáva námahu naše kultúrne dedičstvo vôbec zachraňovať.

"Vidíte, vy ani neviete, akého chýrneho človeka ste vy tumali farárom. Iní sú zabudnutí za živa, a o tomto o sto rokov a ešte oveľa sto a tisíc rokov, kým Slováci budú žiť, bude sa písať a vám, čoste tu narástli, to nemá ani kto povedať, kto leží v tom zapustenomhrobe, pod tým nachýleným maďarským kameňom."

Jesenský vyberá knihu pre obyčajného človeka

V Demokratoch (1,2) sa Jesenský ako Landík na malú chvíľu postaví pred policu so slovenskými knihami a zahúta, čo z toho by mohol náš pospolitý ľud čítať.

„…Druhý východ je arci heroický…“ čítal si nahlas z Vajanského, „ale ja, ako bohém, mám právo radiť bohémske spôsoby…“ Odložil. Vzal Kukučína a čítal: „…Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka ju šibe…“ Odložil. Vyňal Žarty a rozmary od Laskomerského. „Aby učený a neučený svet vedel, z ktorých punktov zeme toto zatmenie, už či cez koštiale luciové, či cez zadymené sklá najdokonalejšie vidieť možno, zhotovené boli zemevidy, na ktorých cez tie punkty čierne hrubé čiary od jedného rohu mapy k druhému popreťahované boli…“ Tomu neporozumie. Do ruky sa mu dostal Sládkovič.

„Mladosť, otčina horiacej túhy!
Mladosť, vrelých citov skala!
Mladosť, ty obraz nádejnej dúhy!
Mladosť, ty lásky Valhala!…“

Krásne, ale je to nie pre Hanu. Bude si myslieť: „Aká horúca túha? Petrolej horí, v sporáku horí, zápražka môže prihorieť, masť môže horieť na platni, ale že by túha horela? Ak horí, celá otčina sa chytí a ľahne popolom… Od vrelých citov sa človek iba popáli… Ako môže mať vrelé city skala, a skala je skala, a nie mladosť… No, ďakujem, ak má byť moja mladosť dúha…“

Landík sa usmial a rozhodol: Nie. Pri Hviezdoslavovi hodil rukou:

„Jak labuť kviľbou naplňuje dni
a osŕka a v sebe samej šuká…“

To už skôr azda Janko Kráľ, Samo Chalupka, Botto.

„Žili ste, kolosi sveta,
kto by to mohol zatajiť?…

Povedz nám, väzeň náš,
povedz nám: kto si ty?
A čo si tak ťažko
k tej skale pribitý?…

Slnko v zlatej kolíske nad horou umiera,
hlucho, temno na vzchode jak vprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna…“

Všetky diela, čo mal, boli podľa jeho mienky písané pre vzdelaného človeka… S poéziou nezačne. Taký poet všetko prekrúti… Kedyže slnko umieralo, a to ešte v zlatej kolíske?… O tých mladých ani nevraviac. Tým sa kolená podobajú umrlčej lebke, nebo hlave a mesiac kňazskej tonzúre… Pre koho tí ľudia píšu? Malo by sa písať aspoň pre dva milióny čitateľov, a oni píšu pre päťsto, i to ťažko. Literatúra má byť zrozumiteľná a zaujímavá pre všetkých. Dá sa predsa písať o najprostejších veciach i zrozumiteľne i zaujímavo, a pritom tak, aby to malo i umeleckú hodnotu. Veľké národy si môžu dovoliť písať prepychove, pre hŕstku vybraných ľudí, ale keď je celý národ hŕstkou, nech sa páči písať pre celý národ, lebo i tí, čo ešte čítajú, prestanú čítať.

A koho nakoniec pre bežného človeka vybral?

Medzi takýmito úvahami naďabil na Tolstého rozprávky. „Dvaja pútnici“, „Čím sa ľudia živia?“, „Pustíš oheň — nezadusíš“… To bolo jasné. Zaradoval sa a šuchol knižku do vrecka(...)

Hviezdoslav o útekoch k cudzej literatúre