Môže sa zdať, že sa slovenská literatúra 19. storočia brala veľmi vážne a snažila sa naprávať, čo sa dalo. Ale čo v prípade, keď zo zúfalstva autor vytvorí dielo, ktoré sa dá porovnať s najlepšou svetovou satirou?
Jonáš Záborský začína knihu Faustiáda predhovorom, ktorý nazve Predmluva, ktorú nikto čítať nebude, ale čítame tu, že jeho knihu nik nechcel vydať.
Ako vysvetlenie píše:
Aké to dobrodenie pre vás, Slováci! Znám vašu hospodárlivosť pri kupovaní a šetrenie očí pri čítaní kníh. Teraz sa vám poľahčí.
A pokračuje:
Hovorí sa, že keď bolesť dosahuje najvyšší stupeň, rev a stony prechádzajú v smiech.
Lebo vtipkujúc sám so sebou, nemám čas myslieť na stratený život a zmarené obete. U mňa je pero a násmešok to, čo u iných sud pálenky alebo karty, alebo prach a guľka.
Kniha rozpráva príbeh doktora Fausta, ktorý sa rozhodne pomôcť občanom Kocúrkova, ktorí sú sužovaní obrom Puchorom.
Faust pokrútil pri spomenutí Kocúrkova povážlive hlavou. Lebo, hoci bol veľmi zbehlý v zemepise, predsa o Kocúrkove nič nevedel. „Ej, no,“ pomohol mu olejkár, „kdekoľvek bodnete na zemevide medzi Tisou a Moravou, všade utrafíte na Kocúrkovo, túto smiešnu stránku Slovenska.“
Počas putovania na Slovensko zažije množstvo dobrodružstiev, ktoré okrem Božskej komédie zosmiešňujú aj cestopisné a fantastické spisy tej doby. To najlepšie však Fausta čaká v Kocúrkove, ktoré svojím pomenovaním nezaostáva za situáciou, ktorá tu vládne. Boj proti obrovi ešte ani nezačne, a jedna šialená situácia nasleduje druhú.
Pán mešťanosta Verešgál uložil na ten deň veliký všeobecný pôst s tým neprestupiteľným nariadením, že nikto nesmie viac na dúštek zjesť ako tri funty mäsa, ani vypiť viac, ako holbu pálenky, alebo tri vína. Ustanovil tiež spoločnú procesiu všetkých vier a vyznaní po meste, ako Kossuth, keď chcel z republiky svojej vymodliť, vypôstiť a vykázať Rusov. Museli aj luteráni, kalvíni, židia nábožne spievať: „Abys’ nepriateľov cirkvi ponížiti a vykoreniti ráčil, teba prosíme, vyslyš nás.“ Modlitbu na túto príležitosť vypísali zo starého kancionála a znela proti Turkom a Antikristovi. Odriekal ju vo velikom katolíckom kostole židovský rabín. Omšu pod infulou slúžil abas de Valle Obscura. Evanjelium spieval, ako výborne v školách vycvičený spevák, luteránsky farár Mazalík, epištolu ruský pop a kalvínsky farár podvihoval pri najsvätejšom tajomstve premeny pontifikantovi kasulu. To všetko šlo tak svorne, ako všetci jednomyseľne nič neverili.
Pri zavŕšení najsvätejšieho tajomstva oltárneho zvonilo sa štyrmi spiežovými zvoncami aj mažiare vonka durkaly, ale pokľakli len katolíci z obecného ľudu, ostatní si práve vtedy postavili klobúky na hlavy. I na stupňoch oltárnych sediaci chlapci všetečili. Kostolník ich zase vyšticoval: „A vy kujoni! Budete sa obracať chrbtom k Pánu Kristovi? Ja vášho Krista!“
Ako to dopadlo? Typicky kocúrkovsky.
Záborského kniha je záhadou. Niektorí sa vyjadrujú, že ide o postmodernu takmer sto rokov predtým, než tento výraz vznikol. Pre iných je to hlavne protimaďarský spis alebo politický pamflet. No ide o výnimočné dielo, ktoré si zaslúži pozornosť čitateľov.
(Text pripravil a ukážky z diela vybral Igor Čonka.)
