… Zdravie stratené, finančne vyčerpaný, duševne chvíľami podlomený a roky tiež utekajú! Komplikovaný je môj život, no žijem; snáď nie je zbytočné moje úsilie, snáď som prispel a ešte prispejem k výstavbe velechrámu človečenstva a pokroku. Veľké mám chyby, ale cítim, že v mojej duši je i kus dobrého.
Tieto slová si zapísal do svojho denníka v Ekvádore v novembri 1913 Milan Rastislav Štefánik. 4. mája upynie 100 rokov od jeho tragickej smrti. Preto prinášame výber najlepších kníh o ňom zo Zlatého fondu.
Ešte dva citáty z denníka, ktoré ukážu na situáciu v Ekvádore:
Minister sa odobral rovno k prezidentovi. Ostal som u pi Alvarezovej asi hodinu, pil čaj, besedoval, bárs som omdlieval od bolestí. Pani sa žalovala, že ju v Paname v Guayaquile okradli o tisíce. Ľutuje nie tak hodnotu finančnú ako tie predmety. Na colnici sú skutoční zlodeji. I samému prezidentovi pravidelne vykradnú debny so šampanským.
V samote som sa chvíľku túlal a ľahol som si, spomínajúc na milovaného apenka a na rodinku. — Ulice úplne všedné. Inokedy vraj plno ruchu a maškarády. Chvíľami balón a ojedinelá rachetľa. Nepoznajú tu poéziu Štedrého večera.
Trochu radostnejší pohľad ponúka jeho korešpondencia:
Drahunkí rodičovia! Šťastlivo som vystúpil do výšky 3000 m. Cesta bola rozkošná, fantastická. Cítim sa výborne. Som jako z ocele. Na tomto mieste zdržím asi 3 dni, potom budem pokračovať vo vystupovaní. Buďte pripravení, že nedostanete odo mňa zprávy snáď za 3-4 týždne, lebo komunikácia medzi Mont Blancom a Košariskami je trochu nesnadná. Kartu túto posielam po sostupujúcich mojich nosičoch. Bozkávam Vás tisíckrát. (Práve dnes mám 26 rokov.)
Štefánikov pobočník Ferdinand Písecký vo svojej knihe Generál M. R. Štefánik v úvode píše:
Štefánik opravdu vešel do říše mythů, neboť většina osvobozeného národa ho neznala a jeho náhlá, nimbem tajemství a hrůzy zahalená smrt vynesla ho vysoko nad náš denní život, jenž tak rychle strhává nejzaslouženější vavříny a nízkou pomluvu vrhá po největších synech národa. Průměrný člověk nemiluje nadprůměrnosti ani v záporu ani v kladu. Přijímáme sice rádi a s nadšeným obdivem hrdiny bez bázně a hany v pověstech, románech, na divadle a v kině. Odsuzujeme velmi rozhodně i zločince románů, dramat, filmů. Avšak v životě bráníme se konstatování mimořádnosti, nadprůměrnosti; v zločincích před soudem stojících hledáme dobro, hledáme polehčující okolnosti, ptáme se po psychologických důvodech, abychom zmírnili svoji hrůzu, abychom uklidnili duši svoji, rozechvěnou pohledem do propasti zločinu. A v současných lidech velkých hledáme přímo chorobně vady, abychom se zbavili nepříjemného pocitu, vyplývajícího ze srovnáni sebe, svojí malosti s velkostí hrdinu; chceme uklidniti svoje svědomí konstatováním, že domnělý velikán je člověk jako my a že není třeba, abychom mu projevovali úctu nebo dokonce vděčnost.
O Parížskom pobyte píše aj S. H. Vajanský:
Ináčej som zdravý a teším sa krásnemu Parížu, keď stačím. Ovšem — nepretrhávam sa. Dr. Štefánik, s ktorým som sa stretnul, pomýšľa o slovenskej akadémii, ja ale mám málo dôvery k tej veci.
Rok po Štefánikovej smrti vyšla aj krátka publikácia Dr. Milan Rastislav Štefánik — československý národný hrdina.
Okrem iného tu nájdeme niekoľko idealizovaných pasáží o Štefánikovom detstve:
Už v dome rodičovskom vynikal malý Milan medzi ostatnými. Už ako malý chlapček vliepal sa do okna a keď sa ho mamička spytovala, čo robí — odpoveď znela: „Čítam svoje hviezdičky!“ Na všetko bol zvedavý, čo nie raz omrzlo starostlivého otca a odriekol mu: „Ale iď, ty filosof!“
Bibliofil Ota Resch vytlačil úryvok z denníka Maurice Bourdona, mechanika generála Štefánika.
Na niekoľkých riadkoch tu nájdeme opis zdravotného stavu:
18. listop.: Krásná zima. Letci zařídili tři obydlí ve městě. Tři piloti jsou bez letadel: Kapitán Paulhan, jehož letadlo bylo vráceno silným větrem. Kapitán Štefánik, jehož letadlo jsme spálili, a adjutant Sélincet, který svůj stroj rozbil. Kapitán Štefánik je stále nemocen. Podle mého názoru trpí hroznou nemocí žaludku, snad rakovinou?…
O aktivite v ruských légiách píše Jozef Gregor-Tajovský:
Počiatkom novembra roku 1918 vrátil sa Štefánik znova do Ruska. Teraz prišiel cez Ameriku na Sibír, kam dorazil práve v čase, keď v Prahe bola vyhlásená republika a keď Slovensko začínalo sa oslobodzovať. A zase našiel pomery — — naše vnútorné i vonkajšie ruské — — v stave viac ako kritickom. Naše legie, unavené úspechami veľkej anabázy, roztrpčené dlhým pobytom na Sibírí, znechutené vnútornými rozpormi a nezriadenosťou ruského prostredia, volaly po rýchlom návrate do oslobodenej vlasti. Štefánik bystrým zrakom prehliadol situáciu, našu i ruskú, a keď videl beznádejnosť celkového položenia, vydal príkazy, aby sa naše vojsko stiahlo na „tylovú“ líniu pri železnici a do tých čias chránilo poriadok vo vnútornej Sibíri, kým sa nepodarí zabezpečiť návrat domov. A poneváč videl vnútorný rozklad v našom vojsku a zbadal jeho príčiny, vydal nariadenia, ktoré potom v mnohamesačnej úpornej práci jeho povereníkom umožnily úkol zase priviesť vojsko do poriadku a vrátiť sa do vlasti ako celok. Tieto opatrenia Štefánikove zachránily naše sibírske legie od rozkladu a od hanby, ktoré by boly po slávnych úspechoch prvého obdobia sibírskej anabázy vrhly ťažký tieň nielen na sibírske vojsko, ale na celý národ. Zo Sibíri odchodil gen. Štefánik chorý; o pár mesiacov vrátil sa do vlasti — mŕtvy.
V spomienkach Janka Jesenského však vidíme aj to, že niektorí nemali Štefánika v láske:
Medzi sebou sme už vyčerpali všetky poklady myšlienok o Rusku, Nemecku, Česku, socializme, západnej kultúre, ktorá je nič nie hodna, lebo nič nedokázala, a východnej, ktorej je budúcnosť. Strhli sme Pána Boha ako ľudský výmysel, vyhnali dušu z tela a konštatovali, že je to iba práca mozgu a obeh krvi; zatým sme poslali všetkých našich diplomatov do horúceho pekla so Štefánikom-diktátorom na čele.
Po smrti vzniklo niekoľko básní. V jednej z nich Michal Kišš používa zaujímavé prirovnanie:
Žiaľ, že Štefánik len z výšky vozdušnej
voľné Slovensko spatril svojim okom,
priam ako Mojžiš, keď s vrchu Oréba
pozrel po celom priestranstve širokom
tej niekdy krásnej zasľúbenej zeme,
jak zo Svätého Písma o tom vieme.
Vladimír Roy mu venoval celú zbierku básní a opis mohyly.
Dnes bohatierom driemeš v mohyle,
kým nad ňou letia mraky-motýle,
a pod Bradlom ľud tvoj slobodne si žije,
nedesí ho viacej sipot zhubnej zmije,
ju zadlávil si chrabrou pätou
v hurhaji diel a guľometov…
Výber zostavil igor Čonka.
