V roku 1902 priniesli Národné noviny krátku analýzu literárneho diela, pri ktorej odhalili platiátorstvo a v malej slovenskej literárnej obci to vyvolalo búrku. Plagiátorom nemal byť nik iný ako Vavro Šrobár. Napísal poviedku, ktorá vraj bola plagiátom poviedky srbského autora Lazara Lazareviča — Hráč.
Aby sme dali veci do súvislostí, Šrobár v tej dobe pracoval v Ružomberku a vydával časopis Hlas, ktorý bol kritický voči politike v Uhorsku aj proti vedeniu SNS v Martine, takže toto odhalenie niektorým ľuďom prišlo vhod. Pravdou však je, že analýza ukázala, že v poviedke išlo o viac než len inšpiráciu.
Tak sa stalo, že pre mnohých bol neprijateľný.
Vajanský vo svojom liste Škultétymu na tému Hlasistov pri jednej príležitosti poznamenal:
… Podlosť kvitne ďalej, v Žiline bol zase kongres u Dušana Petroviča, kde plagiátor na nás nadával, že dostaneme od pápeža rády, Dušan je pri každej podlosti, odobruje každé svinstvo a pomáha oplanom, či sú to plagiátori…
Vavro Šrobár kandidoval do Uhorského Snemu, bol aj väznený za údajnú protimaďarskú rétoriku. Neskôr sa stal jedným zo zakladateľov Československa a ministrom s plnou mocou nad Slovenskom. Aj napriek výnimočným schopnostiam v oblasti medicíny a politickým úspechom pre mnohých zostal PLAGIÁTOR.
(autor príspevku: Igor Čonka)
