Jedli chlieb a zhovárali sa. V tom prišla smrť celkom nečakane. Plakali, ale smiali sa zároveň. Kto by nechcel spomínať na vždy vysmiatú a dobroprajnú tetu.
Bola to teta, ktorá bola atipická oproti ostatným pretože mala niečo, čo väčšina už asi nikdy nezdedí do vienka. Jej entuziazmus a chuť žiť dodávala každému silu z nepoznaného, silu pre odolnosť voči utrpeniu ale aj silu odvahy. Láska bola jej kmotrou a úprimnosť s pokorou jej sestrou.
Prišla choroba. Nie atipická pre tento svet. Svetová epidémia lože a skazy. Netrebalo čakať ani na koniec majského kalendára, my sme si svoju tetu zabili. Smrť neprichádza sama od seba. Smrť príde nečakane ale náhle ako posol väčšiny.
Osud sa opakuje pravidelným intervalom. Sme na rade ako boli v rade tí čo nám chceli zanechať túto správu. Správu navždy utajovanú hrozbami, pred ktorými už niet cesty späť.
Nerozumeli sme, až potom to prišlo samo z čírych prameňov čírych duší. „Nie zahnať je výťazstvom lebo zahnané sa vráti „ vraví duša. „ Vydržať so stýčenou hlavou a odvahou v očiach, to je to čo robí nás, duše jedinečnými a neprekonateľnými.“
„ Prečo si nás zaslúžia aj ľudia, ktorí robia všetko preto len aby nás mohli znenávidieť?“
„ Na to si už musíš odpovedať sama, „ vyhŕkla duša s bolesťou.
Vaša drahá Sebaúcta.
