Ona

Sedela tam, už skoro pri svojom vytúženom cieli. Už len kúsok. Ale nevládala ďalej. Sedela tam sama a zranená. Bála sa vychádzajúceho slnka. Nemala sa kam skryť. Bola v ničote. V ničote predchádzajúcej to čo u ľudských bytostí predstavuje raj. Tie krásne tajomné brány sveta do ktorého patrila a do ktorého si myslela že sa už nikdy nedostane.Bola na konci svojich síl. Vedela, že zanikne celé jej bytie, ak sa nepremôže a nedostane sa tam. Za pár hodín svitá. Sedela tam a čerpala z blahodarnej temnoty aspoň dúšok nádeje v tomto beznádejnom rozpoložení jej temnej duše. Postavila sa a jej zlomené krídlo ju zabolelo až pri srdci. Musela kráčať. Bolo to pre ňu ponižujúce. Plaziť sa po zemi v prachu večnosti ako ľudský červ. Ale kráčala hrdo, ako sa bytosť jej druhu partí. Bosé nohy jej pretínali ostré kamené, ale teraz bola rozhodnutá, že to už nevdzá.Dostala sa tam! Slnko už pretínalo hranicu tmy a pripravovalo sa na čas svojej vlády, ale v tomto čase ona už prekročila do toho uzdravujúceho tieňa jej sveta... Vyhrala ten boj s osudom.