“ Nástup na nástup “ tý ktorý boli na základnej vojenskej vedia čo to znamená. Do dnešneho dňa je tá pointa slovného spojenia pre mňa záhadou …
Už pár mesiacov v kasárňach a všetkých útvaroch bola zvýšená pohotovosť, zákaz vychádzania - obmedzené vychádzky (aj tie raz za mesiac nám zrušili) po všetkých budovách pobehovali už mesiac rôzny súdruhovia a sem tam sa niektorý z nich objavil aj na hodine vyučovania ako “tichí pozorovateľ” Boli to tý tajný, sledovali nás .... informačné embargo fungovalo kvalitne. Žiadne informácie s vonkajšieho prostredia, len to čo nám posunuli, prefiltrovali. Tá atmosféra sa stupňovala, deň čo deň, uvedomovali sme si že niečo "tam von" sa deje. Demonštrácie a zhromaždenia všade … vrelo to ! Vedel som že to bude môj velký problém, ale bol som presvedčený a cítil že buď teraz alebo nikdy. Bol 27.november 1989, po večeri bolo jasné že maximálne dve hodiny sa dokážem zašiť tak aby ma nikto nehľadal. Slávny nástup na nástup, spojený s vojenskou “Večierkou” bol o 22.00 hod., len tesne pred tým chodil dozorný roty s pomocníkom hlavného "dozorného" útvaru na kontrolu. A samozrejme bola aj zvýšená pohotovosť, takže riziko kontroly dvojnásobne väčšie. Pozrel som potichu a hlavne rýchlo v klubovni (televízna miestnosť) správy, skontroloval civilné oblečenie, hodil do malej poľnej a rýchlo zmizol. Istota bola moja diera v plote na západnej strane kasární. Prezliekol som sa a všetko nechal pod stromom.
Bola zima, von poletoval sneh s dažďom, rýchlym krokom ulicami popod Maticu Slovenska som sa blížil pred Martinský Prior … Toľko ľudí som v živote nezažil, nevidel. Pred Divadlom SNP to vrelo a ulice boli plné hlavne súdruhov verejnej bezpečnosti a vojakov. V dave som zbadal jedného s tých “tajných” v kruhu svojich kolegov súdruhov s ŠTB dával pokyny. Neregistroval ma naštastie. Neskôr si ma podal.
V jednom momente som sa cítil stratený. Pretlačil som sa až k malej tribúne (taká vyvýšená drevená kocka ) boly tam ľudia od VPN. Štrngalo sa klučami, dav ľudí vykrikoval slobodu si nedáme …. Zrazu sa ma pýtajú kto som, … ja že vojak - študent a že áno aj ja som na vašej strane, a že tiež stačilo komunistického režimu … vytiahli ma na tribúnu, bol tam niekto s vedenia Divadla SNP a dal mi pred tvár “megafón”. Ano aj vojaci - študenti sú s vami my si slobodu nedáme. V zápätí 2/3 minúty potlesk, zaznievali rôzne heslá v podtóne ... preč s vašim komunistickým režimom … súdruhovia odzvonilo vám ... a všetci štrngali klúčami.
V tom momente som zabudol kto som, kde som a čo tam robím. Silné emócie ma presvedčili, teraz len musím rýchlo naspäť do kasární. Rozbehol som sa zadným ulicami k mojej diere v plote, rýchlo prezliekol, civil schoval pod strom, zobral malú poľnú a potichu vrátil na rotu (ubytovňu).
Nestihol som poriadne zavrieť dvere na izbe, už "dozorný roty" kričal a bežal po chodbe s jediným slovom, mojim priezviskom. Dodnes neviem ako rýchlo to ubehlo, ani nie 10 minút a už som bol na kobercovom pohovore u pána súdruha veliteľa "politického oddelenia". Spád mojej situacie naberal rýchlosť, do pár minút tam bol celý politicky štáb vedenia kasární v Martine (horné aj dolné). Plná kancelária súdruhov, agentov ŠTB, dokonca aj ten s námestia… tie pohľady cítim doteraz. Otázky formátu "..kto, kde, kedy, prečo, ako, načo, s kým, dôvod …a pokračovalo to koho poznám, kto mi to nariadil, s kým som v kontakte atď. A až do rána ma tam držali. Potom na izbu. Všetci spolužiaci, študenti, vojaci vyplašený nevedeli nič , nechápali, možno nechceli alebo asi, teda to radšej nikto neriešil. Viem že sa báli a vyhýbali sa mi.
Deň na to ma prišiel zobrať otec na priepustku domov. Dodnes neviem prečo a zrazu som dostal priepustku, celé poobede až do 21.00 hod. Otec vedel o všetkom, bol ticho, v ten večer 27.11. "preklepali" aj jeho doma. Neriešili sme to. Len čo sme dorazili domov zazvonili u nás osoby s vedenia VPN a ľudia, osoby s Martinského divadla. Bolo vidieť že sa boja, aj o seba aj o mňa. Požiadali ma aby som ich o všetkom informoval, pripadne kedykoľvek dobehol do divadla. Nechápal som lebo všetko sa zbehlo tak rýchlo. Obdivovali ma, zároveň v tom momente sa snažili dáť mi pocit istoty, tú ktorú som nemal. Nevedel som čo sa bude diať a čo ma čaká …..
A na doplnenie môj už nebohý otec, bol kvalitným odporcom režimu. Po tom čo v 1972 jeho bratranec emigroval cez Juhosláviu do Švajčiarska, mali sme o (ne)pravidelné (ne)priateľské kontroly postarané. Pamätám si že koncom roka 1988, si ma pozvali na "pohovor" súdruhovia s politického oddelenia. Priateľsky dialog formou spovede, prišla nám poštou pohladnica s USA - Florida, od otcovho bratranca. Až po niekoľkych rokoch sa mi otec priznal, že vtedy si aj jeho boli zobrať na pohovor, len v jeho prípade trval mesiac.
Po návrate do kasární som chodil pravidelne po 2/3 týždne na monológový pohovor k politickému veliteľovi. Boli to stále tie isté velmi kvalitné konšpiračne otázky a odpovede k rôznym teóriám súdruhov komunistického režimu. Jedno bolo isté, ako vtedajši študent Vojenskej školy, som vedel že pre moju budúcnosť to bude bude problém, či pozitívny alebo negatívny nuž jednoducho problém. A to civilné oblečenie je tam možno dodnes, nikdy som sa už poň nevrátil.
Takýto bol november 1989 … po 35 rokoch ostali len tiché spomienky a životný zážitok ktorý vám nikto nezoberie….
.
