Pocit nedotknuteľnosti v našom malom meste mi okrem veľkej žltej dodávky upevňovalo aj "bratislavské ixko", teda značka BA-X... túto moju malú výsadu však akosi nevedela oceniť bystrozraká ruka zákona, ktorá sa mi znenazdajky postavila do cesty...
Šedivý ujko s bielou čapicou - dopravák... evidentne kapacita - súdiac podľa množstva hviezdičiek, a podľa brucha.... zrejme sa vybral trochu vyvetrať zo zafajčenej kancelárie... veď vonku bolo skutočne príjemne...
"Dobrý deň, pán vodič... cestná kontrola. Predložte mi, prosím, doklady."
"Dobrý..." vyškeril som sa od ucha k uchu
"No, pán.... Mlynárik.. vy ste poštár?" opýtal sa ujko dopravák prezerajúc moje doklady
"Hej, poštár." pritakal som, čakajúc, čo bude nasledovať...
"A teda roznášate listy?"
"Listy nie, iba balíky"
"Aj mimo mesta?"
"Len tu v meste, a občas do priemyselného parku, a tak..." stále som hútal, kam táto debata smeruje..
"Takže to každú chvíľu musíte niekde zastaviť, však?" pýtal sa ďalej ujko
"...v podstate..."
"No, tak dajme tomu, že keď každú chvíľu stojíte, asi by vám bolo zbytočné davať si zakaždým pás, však?" usmial sa ujko-dopravák sám pre seba, a potom zdvihol zrak z dokladov, aby si ma premeral..
"eeehm..." zakoktal som
"A dajme tomu, že keď každú chvíľu teda stojíte, tak sa vám občas pritrafí, že zabudnete zapnúť aj svetlá... čo by sa tiež dalo pochopiť..." pokračoval ďalej ujko-dopravák so slnečne žiarivým úsmevom...
"no..." v tej chvili ma začal oblievať studený pot, a v duchu som začal rátať nový, krízový rozpočet - platný od chvíle uloženia pokuty...
"Ale to je v poriadku, s tým sa nebudeme zaoberať..."
"?" (môj nechápavý pohľad)
"To sa občas stáva, pán Mlynárik... ale to, že ste mali v jednej ruke koláč, a v druhej telefón, to snáď nemyslíte vážne?!"
A kuuurva! telefón s rozpísanou smskou som síce prezieravo rýchlo položil na vedľajšie sedadlo, ale s koláčom som sa akosi nevedel rozlúčiť ani počas kontroly... sprostý žrút..
"Ups..." pokúsil som sa vystrúhať nejaký nevinný ksicht... no zrejme to malo iný efekt, než som čakal...
"Veru, ups! A bude to za päťsto!" zasmial sa veselo ujko-dopravák, vypisujúc dokument...
"Ďakujem!" zvolal som radostne, a už som aj siahal po erárnej bukse...
"Skutočne nemáte za čo, pán Mlynárik!" zvolal rovnako nadšene aj ujko-dopravák, a obaja sme sa schuti zasmiali...
Odľahlo mi... naskočil som do dostavníka, zapol všetky svetlá, čo tam boli, a koláč demonštratívne vložil do sáčku. Vycerený ako pes na otruby som ešte zamával ujkovi-dopravákovi, on mne nazad, a pobral som sa pokračovať v práci... tejto pokute som sa naozaj potešil... (teda ani nie tak pokute, ako jej výške..)
Od tej doby som si dával na to pozor... (dokonca ma raz znovu zastavila hliadka, a pokarhala ma za to, že uprostred bieleho slnečného dňa som mal auto vysvietené ako kolotoč na jarmoku, ešte aj hmlovkami...)
Keď si na tú príhodu spomeniem, tak sa usmejem... menej býva niekedy viac... (vzhľadom k tomu, že pokút som sa pri mojich kilometroch naplatil už neúrekom... no žiadna nemala na mňa podobný účinok..)
Inak, teraz sa už vraj bude svietiť furt, tak aspoň to nepopletiem...
