V podstate som sa ani nerozčuľoval...ani nesťažoval... dokonca som ani nešomral, tak ako zvyknem, keď mi niečo nepasuje... Len som chcel zaplatiť poukážku, a podať doporučený list... No, a čo čert nechcel – nemal som pri sebe hotovosť... nuž som sa teda pobral k okienku, na ktorom stálo napísané, že za poštové služby je možné platiť aj platobnou kartou... I vystál som si frontu, súc vedený nesmiernou hrdosťou na bývalého zamestnávateľa, že už konečne kráča s dobou, a že bežné veci sa stávajú bežnými aj na pošte...
Podal som teda tete za okienkom poukážku, list, podací lístok, a kartu... teta niečo naťukala, niečo zosnímala, niečo opečiatkovala, podpísala, vzala kartu, podala mi PIN-pad, naťukal som aj ja, vrátil som, vzal si kartu, a teta že – za list si prosím 31 korún... Hm... Pozrel som sa na ňu, potom na nápis na okienku spomínajúci možnosť platiť za poštové služby platobnou kartou, potom zas na ňu, potom na človeka netrpezlivo stojaceho za mnou... no a už som vedel, koľká bije...
„Podanie listu nie je azda poštová služba?“
„Je.“
„Veď som Vám dal kartu, prečo ste si to teda nestiahli z nej spolu s poukážkou..“
„Lebo list v počítači nemám..“
„A ja čo mám teraz robiť?“
„Nič, dajte mi 31 korún!“
„Nie, dám Vám kartu, a vy si to odrátajte..“
„To sa nedá!“ začala vrčať teta..
„Podanie listu je poštová služba, to ste mi aj potvrdili... tu sa píše, že za poštové služby je možné platiť kartou, to asi tiež nikto neodškriepi a...“
„Mňa nezaujíma, čo je tam napísané, ja tu len zastupujem!“ vyrukovala na mňa teta s víťazoslávnym výrazom v tvári, a zrejme aj s vierou, že po tejto pre mňa nesmierne užitočnej informácií vytiahnem oných 31 korún, a vec bude vybavená...
„Mňa zas nezaujíma, že Vy tu zastupujete...“ riekol som pokojne, a možno až s úsmevom...
Pánko za mnou si odkašľal...teta zašomrala...tak som teda usúdil, že asi nemá chuť nejakým činom zo svojho stanoviska ustúpiť, preto som sa začal hrabať po vačkoch...a predstavte si, bolo tam zrovna 31 korún... Vzal som si kartu, ústrižok, podací lístok, poďakoval, pozdravil, (bez zbytočnej nádeje na odpoveď) a vybral som sa rezkým krokom preč...
V noci sa mi ale príliš nedalo spať, nuž som sa podujal skrátiť si čas získaním informácií o podobných atrakciách na pošte... veď nakoniec, nepríjemný dojem som si zaiste zapríčinil sám, a to práve vďaka nedostatku informácii.. Spísal som teda žiadosť, aby som sa už v budúcnosti neblamoval podobnými hlúpymi požiadavkami, ako je platba za list kartou, či slušná odpoveď od zamestnankyne... Na moje veľké prekvapenie mi dokonca pošta vyhovela, a žiadané informácie mi poskytla:
-áno, podanie listu je poštová služba
-áno, keď je na priehradke napísané, že sa tam dá platiť kartou, tak sa to dá
-áno, naša zamestnankyňa je trúba, lebo nečíta smernice
-áno, máme vás radi, a príďte aj nabudúce...
a k tomu pridali okrem ďalších pár hrejivých slov aj hárček so známkami... no super... pošta ma má rada...pošta si ma váži...som vážený zákazník... hurááá...
Resumé:
neverte všetkému, čo sa píše na okienku
neverte všetkému, čo vám hovorí teta na pošte
noste vo vačkoch drobné
ak vám niekto kašle za chrbtom, kašlite na neho
neusmievajte sa – tety to štve
aj Vy ste vážený zákazník... len sa o tom musíte uistiť (aj keď je to figu platné..)
všetko je v poriadku, krumple sú na riadku (poštu som nechal vybavovať mame, tá kartu nepoužíva)
PS: tie známky nemajú vzadu lepidlo...ale prvotná radosť bola aj tak neskutočná.. :)
