Ten Jožkobáčiho orech bol úplne dokonalým strategickým uzlom pre desaťročných šarvancov... dalo sa naň štverať, dalo sa pod ním sedieť, a dalo sa doň rýpať kružidlom, či inou vecou, ktorú počas prázdnin nebolo treba používať na užitočnejšie účely...
Jožkobáči mával pre naše nezbednosti pochopenie... naviac, vždy mal plný kredenc napolitánok... tých vanilkových...a občas horalku... no a sirup... tri dvojdecové poháre z tenkého skla..jeden s nápisom Karlovy Vary, a nejakým pokusom o marketingový dizajn, druhý s pruhom filmu a nápisom Filmový Festival ´82, a tretí bez nápisu... boli na ňom len štvorčeky... dolu čierne, vyššie hnedé, a ešte vyššie oranžové...ten bol môj...
Slnkom zaliate dni.. sem tam úpal... sem tam nejaký kliešť... sem tam porezaná noha od ostrého kameňa v potoku... sem tam hlavybôľ z prvej cigarety, vybafkanej za kostolom v miništrantskom ancúgu... či odreté koleno... všetky naše boľačky sa liečili pod orechom... úspešne... najlepším liekom bol chládok, ktorý poskytoval... a ďalším benefitom boli spomínané keksíky a malinovka od Jožkobáčiho..
Nie... vtedy nebolo treba riešiť debetný zostatok, ani leasing, ani faktúry za dva mobily, či nájomné za byt v cudzom meste... nebolo treba riešiť ani skrachované vzťahy.. zamestnanie, ani blbého šéfa, či klebetné kolegyne... podrazy, alebo ústupky... kompromisy... nie...myslím, že vtedy ešte nikto z nás netušil, čo bude o niekoľko rokov, ktoré prešli ako voda, riešiť...
Riešili sme úplne iné veci... kukuricu trebárs... Jožkobáči zvykol v kotli na dvore uvariť kukuricu, ktorú sme priniesli... a v pohári od jablkovej výživy s plechovým vrchnákom mával soľ... nikomu z nás sa nechcelo nasadzovať vrchnák...takže väčšinou sa nakoniec pol pohára ocitlo priamo na vratkom záhradnom stolíku... respektíve na igelitovom obruse s bielym vzorom...
Hm... Jožkobáči zomrel... už pred rokmi... aj orech už niekto vyťal... na poli za jeho domom už nerastie kukurica... ale repka... smrdí... no je efektívnejšia... po poľnej ceste už nepremávajú staré Fortschritty, ani Zetory Kryštáľ s vlečkou s drevenými bočnicami, a nápisom „ani zrno nazmar“... ani vétrieska s pojazdnou dielňou už nestojí za dedinou, aby obslúžila pokazené stroje... netreba... Nový John Deere sa len tak ľahko nepokazí... a keby aj,tak stačí len zavolať na Helpdesk...
Lenže na aký helpdesk treba zavolať, keď sa pokazí život?
Chýba mi ten orech...
