Južný Sudán je počas šiestich mesiacov obdobia dažďov vskutku zelenou krajinou. Sú mesiace, kedy v niektorých oblastiach naprší takmer 200mm zrážok a celkový priemer za jeden rok sa pohybuje okolo 800 - 1200 mm zrážok, čo rozhodne nie je málo (pre porovnanie Slovensko má okolo 500 - 700 mm zrážok ročne). To všetko znie nádejne, no každodenná realita vo vojnou zničenej krajine je iná. V prvom rade ľudia sa tu tradične živia pasením dobytka a o poľnohospodárstvo nejavia veľký záujem. A nie je to iba preto, že v 40°C horúčavách sa riadky okopávajú len sťažka. Chýbajú aj vedomosti, ako a čo pestovať, kde vôbec začať? Kde a ako skladovať úrodu? Navyše v období sucha nezaprší a nezaprší. Koncom marca už krajina ani pri pohľade z lietadla nevyzerá tak zeleno, ako koncom októbra. Ak aj nazbierate sily a začnete niečo pestovať, s najvyššou pravdepodobnosťou vám to zožerú všade pobehujúce kozy a kravy. Záhradu treba oplotiť, čo v tunajších podmienkach vôbec nie je samozrejmosťou a ani jednoduchou záležitosťou. Žiaden plot však vašu úrodu neubráni pred šikovnými opicami, hladnými kobylkami, či všadeprítomnými termitmi. Pôda je síce úrodná, no tak horúca, že mnohé druhy koreňovej zeleniny tu skrátka nedopestujete. Na dievčenskej škole Loreto v Rumbeku už skúšali cibuľu, cesnak, mrkvu, kapustu, či petržlen, no neúspešne. O zemiakoch ani nezačali rozmýšľať. V tunajšej pôde by sa uvarili, kým by stihli dozrieť. Na škole sa však nevzdávajú a aj napriek všetkým výzvam, ktorým čelia, sa snažia založiť školskú záhradu.
Učitelia poľnohospodárstva na exkurzii na komerčnej farme
Človek v Ohrození spoločne so slovenskou organizáciou eRko, dlhodobo pôsobiacou v regióne, sa im v tom rozhodli pomôcť a vďaka finančnej podpore Slovak Aid sa sen Loreta pomaly stáva skutočnosťou. V novembri minulého roku sme tu založili klub mladých farmárok podľa kenského modelu. Učiteľky a učitelia z Loreta absolvovali dve školenia, na ktorých sa dozvedali filozofiu založenia trvalo udržateľnej školskej záhrady adaptovanej na miestne klimatické podmienky, prvkoch takejto záhrady a o spôsobe jej manažmentu. Začiatkom roku 2012 sme vykonali prvé zameriavacie práce, naplánovali jednotlivé komponenty školskej záhrady a v apríli sa v Loreto potešili prvej dodávke materiálu z Nairobi, ktorý sa nikde inde v celom Južnom Sudáne takmer nedá zohnať.
V najbližších mesiacoch by teda v Lorete mali pribudnúť ríny na zachytávanie dažďovej vody, vodné nádrže na jej skladovanie, solárne pumpy na prenos vody do vyvýšenej vodnej nádrže, odkiaľ by sa voda mala gravitáciou spúšťať do kvapkového zavlažovacieho systému a do fóliovníka. Zapojiť to všetko dokopy nebude vôbec jednoduchá práca, no s entuziazmom vedenia školy, učiteľa poľnohospodárstva Nelsona a jeho žiačok, pevne veríme, že sa to postupne, pomaly všetko podarí. Na škole plánujeme pestovať množstvo plodín, ako okra, cassava, cirok, rajčiny, kel, kukurica, fazuľa, rozmarín, oregano, melóny a mnohé ďalšie.
Ako sa hovorí, nádej zomiera posledná. Náznaky nádeje vidieť a cítiť v Južnom Sudáne na každom kroku, hoci na každom druhom môže tieto pocity znegovať ozbrojený civilista, či utečenci z bombardovaného severu krajiny. Do Južného Sudánu sa pomaly vracia život. Ako spomínala Katarína, bývalá rehoľná sestra z Talianska pôsobiaca v krajine už vyše 12 rokov, vojna mala na krajinu tak devastujúce účinky, že už v nej nežili ani vtáky. 5 rokov od skončenia vojny sa sem začínajú vracať spoločne s inou zverou. Prejsť autom 120 km dlhý úsek medzi Rumbekom a Tonjom (ako Bratislava - Trenčín) trvalo v minulosti aj celý deň, zatiaľ čo v apríli 2012 sme ho prešli za 2 hodiny. V krajine armáda odzbrojuje civilistov a mimovládne organizácie sa snažia presviedčať ľudí o mierovom riešení kmeňových, či susedských konfliktov. Medzi miestnym obyvateľstvom sa tu a tam nájde niekto, kto pochopí možnosti, ktoré tu ľuďom poskytuje poľnohospodárstvo a z času na čas narazíte na malé políčka, na ktorých si ľudia dopestujú základné potraviny pre svoju spotrebu. Dievčatá z Loreta si síce sťažujú na horúce noci v internátnych izbách a vyjadrujú obavy z predčasných sobášov, no sami navrhujú, že by mohli urobiť zbierku, kúpiť úľ a vyskúšať si včelárstvo. Juhosudánsky med totiž chutí skvelo!
Žiačky prvej a jedinej dievčenskej internátnej školy v celej krajine pri skupinovej aktivite
Žiačky z Loreta sa sľubom zaviazali starať sa o svoje prostredie
