Keď sa pozriete na pulty obchodných domov, najčastejšie tam nájdete dva druhy jabĺk. Golden delicious a Idared. Nič proti nim, avšak tieto vyšľachtené odrody už prakticky neprežijú bež hnojenia a chemických postrekov. Staré odrody ovocných stromov sú zväčša nenáročné na pestovanie, dlho rodia a sú odolnejšie voči škodcom. Ľuďom, ktorí sú rozmaznaní uniformnou dokonalosťou, by možno prekážala ich fľakatosť a miestami deformované tvary, no pod fľakatou pokožkou sa zväčša skrýva škodcami nenapadnuté, zdravé krásne jablko rozmanitých chutí a vôní.
Mnohé z nich už dnes neexistujú a nájdete ich len v príručkách pomológie (náuka o pestovaní ovocia). Mnohé zo stovky rôznych odrôd ovocných stromov sa zachovali aj vďaka nadšencom a dobrovoľníkom, akými sú práve bratia Struhárovci. Študujú, spoznávajú, zaznamenávajú, chodia po kraji a odštepujú, následne vysádzajú, trpezlivo vysvetľujú aj ostatným pestovateľom, aby si zaznamenávali, čo vlastne pestujú. Odmenou im je rozmanitosť vôní , chutí, farieb a samozrejme aj kvalitná pálenka.
V rámci projektu občianskeho združenia Pangaea: Odkrývanie tajomstiev starých ovocných stromov sme sa zúčastnili nádhernej jesennej exkurzie, ktorou nás sprevádzali bratia Struhárovci a kde sme okrem rôznych odrôd jabĺk ochutnali trpké plánky, dulu, drienky, trnky či černice, videli stromy málo známej oskorušky či mišpule (foto).
200-ročná hruška možno ukrýva vo svojej dutine tajomstvo, vďaka ktorému podľa legendy prežila až do dnešných dní. Keď partizáni, ukrývajúci sa v Bielych Karpatoch, začuli správu o prichádzajúcich Nemcoch, potrebovali rýchlo ukryť zbrane, granáty a muníciu. V tom zhone ich nahádzali do veľkej dutiny v hruške a utiekli do hory. Táto legenda sa tradovala medzi obyvateľmi a dopočul sa o nej aj nový majiteľ pozemku, na ktorom hruška stála. Nový majiteľ sa obával nevybuchnutých granátov a munície a preto na svojom pozemku vyťal všetky ovocné stromy okrem tejto hrušky. Ešte že nie všetky legendy majú nevyhnutne negatívny dopad.
Páni Struhárovci boli obdivuhodní. Starajú sa o svoju mamičku, gazdovstvo, okolité sady a každý deň dodávajú meteorologické dáta do centrály SHMÚ. Meteorologickú stanicu majú priamo v záhrade a zaznamenávaniu dát sa venujú naozaj poctivo. Z pamäti poznajú najväčšie a najstaršie stromy z celého Slovenska, presne si pamätali, ktorý strom koľko meria v obvode, kde rastie a keby mali viacej času a prostriedkov na cestovanie, určite by neváhali pravosť údajov overiť. Často sa vraj zvykne uvádzať hrúbka kmeňa vo výške 150 cm, a niektoré stromy majú práve v tejto šírke zhrubnutý kmeň. Správnejšie by teda podľa pána Struhára bolo meriať kmeň v jeho najužšom bode. Bratia Struhárovci zo Zábudišovej sú ľudia, ako sa patrí a preto ich mám rád.
Úprimne, neviem ako toto rozprávanie zakončiť. Asi preto, že si prajem, aby nemalo koniec...
