Indikátorom jary sú aj prvosienky. Na rozhraní Vysokých a Belianskych Tatier v Kopskom sedle pyšne rastie aj táto (zrejme) Prvosienka vyššia:
Na Slovensku sa prirodzené lúčne spoločenstvá bez zásahu človeka vytvorili len na dvoch biotopoch: Na zamokrených, podmáčaných miestach v okolí riek, potokov či iných vodných zdrojov a v alpínskom vegetačnom stupni, čiže zhruba od tých 1800 m n.m. až po 2300m n.m.. V našich horách však môžeme vzácne lúčne kvety nájsť aj v nižších polohách, v dôsledku pastierstva od čias Valašskej kolonizácie. Rastliny tu však rastú v extrémnych životných podmienkach, ktorým sa v priebehu vývoja museli prispôsobiť. Ich vegetačné obdobie (klíčenie, vytvorenie kvetov, dozretie semien) musí prebehnúť veľmi rýchlo a trvá len tri mesiace. Aj preto je veľkou vzácnosťou vidieť napríklad takýto horec jarný:
V čase od 15.6., kedy sa v Tatrách oficiálne otvárajú turistické chodníky však už horec jarný pomaly odkvitá. Vyskytuje sa tu však iný zástupca rodu gentiana, Horec bodkovaný:
Na vápencovom podloží Belianskych Tatier je flóra skutočne pestrá a bohatá. Rastliny hýria farbami aby prilákali hmyz, alebo sa chránili pred zvýšeným UV žiarením. Kvôli chladu a vetru sú zväčša chlpaté a majú trpasličí vzrast. Veľké kvety a malé stonky. Tak ako tieto zvončeky:
Či tento Poniklec biely so zvláštnym na modro sfarbeným lupeňom:
Pri výstupe na Jahňací štít nám robilo spoločnosť stále menej rastlín. Na holých skalách vo výške nad 2000 metrov sa ani niet čomu čudovať. Nájdeme tu však napríklad našu najmenšiu drevinu Vŕbu bylinnú a drobnučkú Silenku bezbyľovú, ktorá sa v skalných štrbinách uchytí aj vďaka tomu, že jej koreň môže mať až jeden meter!
Pre toho čmeliaka sa stalo lákadlo sladkého nektáru vo výške 2000 metrov osudné, nám sa to však na Jahňací štít oplatilo. V strede fotografie vidíte Kopské sedlo nad ktorým sa týči vrch Hlúpy. Kopské sedlo oddeľuje žulové jadro treťohorných tatier (tmavá hornina v popredí fotografie) od druhohorného vápencového obalu - ktorý tvoria Belianske Tatry (svetlé horniny).
Tam dole je dolina Bielehych plies, z ktorých jedno zarastá rašelinníkom a kosodrevinou a Belianska kopa. V pozadí výhľad do Podtatranskej kotliny.
Z mojim digitálom sa mi nepodarilo odfotiť Kamzíka ani Orla. Z tatranských symbolov sme mali ešte možnosť vzhliadnuť obávaného lykožrúta v plastových lapačoch a pri prechode lesmi Zadných Meďodolov aj veľa medvedích stôp. Len toho medveďa nie a nie stretnúť...
