Dostala sa z toho von vďaka psychológovi, ktorý ju neustále nútil o tej príhode rozprávať. Spočiatku sa za každým rozplakala. Bolelo to. O takom niečom sa asi ľahko nehovorí. Ale ona musela. Zhruba po dvoch rokoch intenzívnej terapie jej príhoda o znásilnení jedenásť ročného dieťaťa a jej matky začala zovšednievať. Prestala vnímať bolesť, prestala sa za to hanbiť, prestala plakať. Začala to celé brať ako prirodzenú súčasť jej života. Začala žiť normálne. Stretol som ju, ako brigádničku v kaviarni. Keďže sa mi páčila, prišiel som na zmrzlinu aj dva krát denne. Dohodli sme sa, že sa stretneme po šichte a tak sme šli ku brehu Dunaja. Vypili sme fľašu vína, pokecali a rozišli sa každý svojim smerom. Odvtedy som ju už nikdy nestretol, ale jej príbeh mi pomohol nájsť riešenie v mnohých problémoch. Som ku sebe aj k ostatným úprimnejší a otvorenejší. Nie v názoroch, nie vo filozofických debatách, ale v pocitoch.
Dnes síce žiadny problém nemám, ale jedného dňa možno nejaký príde. Ale ja nepôjdem za psychológom. Pôjdem za svojimi priateľmi, za mamou, otcom, starými rodičmi. Budem k nim úprimný a oni sa mi za moju úprimnosť odvďačia morálnou podporou. Preto mi záleží na vzťahoch. Preto sa ich snažím pestovať. A je mi smutno, že čím viacej sú rozvinuté moderné technológie, tým viacej času som pri nich nútený stráviť. O to menej času mi zostáva práve na vzťahy.
+++
Dnes som sa po dvoch rokoch stretol z jednou z mojich najlepších kamarátok. Celú tú dobu nás od seba oddeľoval najmä geografický priestor a kompletne rozdielne životné chodníčky. Písali sme si len málo. Spočiatku listy, potom e-maily a potom už ani tie nie. Nebolo treba. Bolo treba žiť tam, kde sme práve boli. A dnes to stretnutie bolo, ako by sme sa videli včera. Skvelé a pozitívne. Už sa teším na ďalšie.
