Stalo sa v Turíne
Spomenul som si pri tom na taliansku drámu „Stalo sa v Turíne", ktorá bola natočená v 60tych rokoch, teda v dobe kedy sa narodila aj moja mamina. Robotníci a robotníčky v tomto filme bojovali za svoje práva protestom a vzopätím sa voči moci arogantného vedenia priemyselného podniku po tom, čo sa začali množiť pracovné úrazy z únavy robotníkov. Pracovná doba tu trvala 14 hodín a na obed mali robotníci/čky 30 minútovú pauzu. Nič viac. Keď už protest robotníckej triedy trval niekoľko týždňov a schyľovalo sa k stretnutiu medzi vedením podniku a zástupcami robotníkov, odohrala sa vo filme scéna, ktorá mi na dlho ostala v pamäti. Jeden z robotníkov vyjadril pochybnosť o tom, či po vedení nežiadajú príliš (skrátiť pracovnú dobu o jednu hodinu). Či by nemali žiadať iba o pol hodinu kratšiu pracovnú dobu. V tej dobe panoval socializmus. Ľudia sa dosť báli, k protestu potrebovali mnoho odvahy a k tomu tiež podporu charizmatického intelektuála - profesora Sinigaglia, priekopníka demokratického socializmu v podaní Marcella Mastroianiho.
Dnes už nemáme socializmus ani v Taliansku ani u nás (hoci...). Ochrana zamestnancov je na podstatne vyššej úrovni, ľudia už nie sú negramotní a vedia čítať, písať, mnohí absolvovali rôzne školenia a kurzy a pracovná doba sa aspoň v legálnych pomeroch podstatne skrátila. Kde je však moja mamina o desiatej večer? V obchodnom centre! V predajni! Pretože Vianoce sú sviatkom pokoja, ktorý si máme užívať s rodinou (na motívy väčšiny stupídnych Vianočných reklám), tak sa „záverečná" v predajniach obchodných centier paušálne posunula na desiatu večer. A ja som proti.
Nesloboda v slobode
Je demokracia, každý si môže povedať čo chce a aj ja môžem písať tento blog bez strachu. Je 22:30 a mamina prichádza vyčerpaná domov. Psychicky. Nehovorí o tom, ale ja to vidím. A mám s tým problém, lebo jej nálada môže mať a má vplyv na náladu nás všetkých. Inými slovami, keď je smutná mamina, tak sme smutní aj my ostatní doma. Trápi ma tiež jej bezpečnosť a bezpečnosť všetkých zamestnancov a zamestnankýň, ktorí/é často bývajú na druhom konci mesta a cesta domov im v tejto nočnej hodine môže trvať aj vyše hodiny. Pýtam sa, prečo sa predajne nevzbúria. Odpoveď je prostá. Majiteľom väčšiny veľkých predajní je to jedno (za dverami čakajú desiatky ďalších, ktorí u nás budú ochotne pracovať - keď sa vám to ako zamestnancovi nepáči, môžete ísť je klasická mantra opakovaná nespokojným zamestnancom). Majitelia menších predajní síce lepšie rozumejú potrebám svojich zamestnancov, no na vzburu voči vedeniu obchodného domu potrebujú všetkých. A vraj už niekedy v minulosti petíciu spisovali kvôli otváracej dobe počas Veľkonočných sviatkov. Dopadlo to tak, že zamestnanci/kyne, ktorí/é sa podpísali, mali problém. Nie práve priateľské telefonáty z vedenia obchodného domu majiteľom/kám predajní. Z tej arogancie moci je mi zle.
Načo je všetko toto dobré a kto je za to zodpovedný?
Nech mi niekto úprimne povie, čo komu prináša tá hodina navyše! Ja vidím smútok a vyčerpanosť, ktorá naozaj nestojí za tých pár €ur k dobru. Silne pochybujem o magických príjmoch predajní v tomto krátkom čase. A silne pochybujem o tom, že by tú hodinu navyše potrebovali nakupujúci. A tí čo tvrdia že áno majú podľa mňa nejaký iný problém.
Koho teda viniť?
Politici/čky sú v tom podľa môjho osobného názoru nevinne, pretože zakazovať a prikazovať podnikateľským subjektom, kedy môžu a kedy nemôžu podnikať zasahuje do ich slobody a malo by byť mimo kompetencií politiky (sviatky sú trochu iný problém).
Nakupujúci/e sú v tom, pretože keby žiadni nechodili, nebolo by dôvodu ponechávať obchodný dom otvorený. Ale môžeme viniť niekoho za to, že využíva situáciu? Ťažko. Respektíve môžeme, ale je to zbytočné.
Zamestnanci/kyne sú najslabším hráčom v poli, no keby boli jednotní mali by silný hlas. Vzbúriť sa môžu a podľa mňa by aj mali. No ľudia musia živiť rodiny a strach o robotu je silným protihráčom, navyše presvedčiť treba majiteľov predajní a to už je tvrdší oriešok. Mnohí z nich sú úplne mimo a ľudia na predajni sú im ukradnutí. Pritom práve oni by si mohli uvedomiť, že tou hodinou navyše rozhodne nezvýšia motiváciu a produktivitu svojich ľudí. Skôr naopak.
Majitelia/ky predajní spolu s vedením obchodných centier sú preto najviac zodpovední za to, že mamičky a oteckovia podstatne mladších detí ako som ja, prídu domov v absurdnom čase a bez chuti a sily sa deťom venovať. Tá hodina nespraví výrazný rozdiel v tržbách, no spraví výrazný rozdiel v psychike a vyčerpanosti ľudí.
PS: Ja viem, že vo svete a aj u nás sú omnoho väčšie problémy, ako jedna hodina pracovnej doby navyše. My si u nás doma vážime prácu a sme šťastní, že sme zdraví a môžeme aj pracovať. No aj tak ma to naštvalo.
