Fakt, že miestni ľudia netušia aké krásy a poklady sa nachádzajú kúsok od ich domovov je podľa mňa zaujímavým fenoménom na celom svete. Zažil som v poľskej dedine, že miestni nevedeli o hrade, ktorý sa nachádzal o dedinu ďalej. Zažil som v Česku, že miestni nevedeli o vodnej nádrži za kopcom. Zažil som vo Walese, že sa ma v obci s jednokoľajovou traťou z Cardiffu (na koniec doliny a späť ) pýtali miestni, či ten vlak ide do Cardiffu. No mohli si robiť aj srandu, ale skúsenosti mi našepkávajú, že nie.
Bolo treba zozbierať podpisy pre človeka, ktorého si vážim a záleží mi na tom, aby nás zastupoval v mestskom zastupiteľstve ako nezávislý poslanec. Obehal som teda svojich petržalských susedov. S mnohými sme sa nerozprávali a nestretávali, odkedy som k nim ako dospievajúci teenager prestal chodiť šibať.
Že väčšina z nich nepoznala kandidáta, pre ktorého som zháňal podpis, je pochopiteľné, ale že viacerí z nich, ako ľudia žijúci dlhodobo v Bratislave, nevedeli, čo je to Horský park a kde sa nachádza, to už je fakt, ktorý ma prekvapil. A to Horský park obohacuje prostredie Bratislavy už od roku 1868 a ako les ,samozrejme, existoval ešte pred tým. A k takým veteránom predsa treba mať úctu!
„Človek bez svedomia, je koža biedna, daromná,
národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich
je hromádka koží otrockých."
Ľudovít Štúr
Tým pánom, ktorému som zháňal podpisy, síce nebol Ľudovít Štúr, ale s jeho výrokom by sa isto stotožnil. Tým pánom bol pokračovateľ práce mešťanostu Henricha Justiho, ktorý sa zaslúžil o premenu lesa na mestský park, čím v podstate zachránil Horský park pre Bratislavu. Celé okolie je dnes zastavané. Tým pánom bol človek, ktorý takisto ako Henrich Justi, dokázal myslieť dlho dopredu a výraznou mierou sa zaslúžil o to, že Horský park sa nepremenil na pohrebisko výhercov z kasína, ktoré malo stáť na mieste, kde je dnes Horáreň s kaviarňou a detským ihriskom pre verejnosť. A ten pán slúži mestu a nám ako poslanec už osem rokov. Výsledky a dlhodobá práca ing. Kamila Procházku pre verejnosť ma presviedčajú o tom, že nezávislými kandidátmi by sme mali naplniť naše miestne a mestské zastupiteľstvá.
Počas tohtoročnej kampane som sa stretol s veľmi smutným fenoménom, ktorým trpí Slovenská spoločnosť už dosť dlho. Vyčerpaní, smutní, nedôverčiví, rezignovaní a zatrpknutí ľudia, ktorým je jedno. Je im jedno, kto bude spravovať veci verejné, kto a ako bude narábať s ich vlastným životným prostredím, kto bude rozhodovať o využívaní majetku obce/mesta/mestskej časti. Pritom práve komunálne voľby sú veľmi dôležité a vôbec v nich nemusí ísť o tradičný súboj červených s modrými. Cca 30% ľudí (taká zhruba bola v Bratislave účasť na ostatných komunálnych voľbách) rozhodne o tom, čo sa tu bude diať a ešte aj prevažná časť z nich sa správa stádovito. Je to logické, pretože zaškrtnúť podľa farby (modrí a červení) nevyžaduje volebnú účasť rozmýšľania. A recept je pritom taký jednoduchý. Máme predsa množstvo nezávislých kandidátov/iek, máme tu ľudí, ktorí sa dlhodobo a systematicky venujú činnostiam, ktoré zvyšujú kvalitu života ľudí v meste a stoja za nimi ich činy. Ľudí, pri ktorých je viac ako jasné, že sa nepotrebujú správať ako obchodné spoločnosti (rozumej politické strany), a ktorí chápu komunálnu politiku ako správu vecí verejných a majetok obce ako majetok všetkých občanov.
Ťažké je však toto vysvetľovať ľuďom, ktorí nevedia, aké poklady sa nachádzajú v dosahu ich domovov.
