Asi je to trochu zvláštne, keď vám na hodine teórie výchovy učiteľ na jednej strane vysvetľuje, že si treba ctiť individualitu žiaka a v jednotlivých fázach vyučovacieho procesu prihliadať na jeho biologické a psychologické potreby, a na druhej strane mu vadí, že si svoje poznámky píšete na kolene pod lavicou a nie na lavici. Nakričí na vás a vyhlási to za nehoráznosť. Trochu čudné tiež je, keď sa Vás pýtajú napr. na konkrétne „rozdeľovačky“ vyučovacích metód a na konkrétne príklady z učebnice Všeobecnej didaktiky profesora Petláka (inak výbornej knihy), pričom sám profesor povedal, že nenapísal tú knihu preto, aby sa veci z nej učili študenti naspamäť. Kniha síce obsahuje mnohé „rozdeľovačky“, ale to preto, že musí spĺňať isté kritériá vedeckosti. Profesor chcel, aby žiaci rozprávali, ako tomu rozumejú, aby tvorili vlastné definície, aby pohnutím vlastných závitov prichádzali na to, čo je podstatné a ako učiť. Naučenie textu z učebnice z nás predsa nespraví kvalitných učiteľov. V reáli to však od nás väčšina pedagógov vyžaduje. Do akej miery?
V podstate do minimálnej. A to treba povedať otvorene. Na štátnicu prišli dievčence, ktoré sa „drvili“ dva týždne, potom ten zdravý priemer, ktorý sa do toho letmo pozrel a čo ho zaujímalo to si načítal. Boli tam však aj ľudia, čo sa takmer neučili a sami by si za svoju odpoveď skúšku nedali. Dostali sme to všetci, okrem zopár expertov, ktorí napr. v skupinovom vyučovaní rozdeľovali žiakov do skupín podľa farby očí a topánok. Veď prečo by nám to aj nedali. Sami dobre vedia, že tie vedomosti z nás dobrých učiteľov nenarobia. Ale čo z nás tých učiteľov narobí?
Za celé štyri roky som na pedagogike zažil kreatívne vyučovanie iba na hodine pedagogickej komunikácie. Trúfam si povedať, že vďaka osobe Paedr. Ivanovičovej. Na jej hodinách boli využívané rôzne aktivizujúce formy vyučovania, boli nám zadávané problémové úlohy a učiteľka využívala všetky možné metódy a spôsoby vyučovania. Na ostatných hodinách bola nuda: spolužiaci sucho čítali pripravené referáty, zväčša stiahnuté z internetu úplne bez úprav, ostatní sme si kreslili do zošitov slniečka a jediný kto počúval bol pedagóg, ktorý občas doplnil chýbajúce informácie. Referáty sa odčítali, žiaci si zapísali čo sa majú naučiť na skúšku a hajde domov. Tu treba spomenúť aj to, že za kvalitu tých hodín často môžeme aj my študenti. Niesme jednoducho naučení sa pýtať a zaujímať sa o obsah učiva. Niesme naučení na to, že preberané učivo by malo meniť naše myslenie. Namiesto toho sa sústredíme na mechanické reprodukovanie obsahu učiva, bez jeho podrobenia kritickej analýze, nerozmýšľame nad ním. Čo z nás bude?
Naše školstvo je v procese transformácie. Ja by som povedal, že je v akejsi puberte, teda v čase zmätených hodnôt. Skúšky a dokonca aj tie štátne sa dávajú za minimum vedomostí (naozaj stačí ak nezostanete ticho a niečo proste trepete). To znamená, že školstvo pomaly upúšťa od memorovania a ten kto sa o veci nezaujíma vo svojom voľnom čase, toho veľa nevie. Zároveň sa však nenaučíme (až na malé výnimky) využívať svoje chabé vedomosti v praxi. Tak čo teda? Ani dobrú pamäť nemáme, ani nevieme kriticky myslieť, tvoriť riešenia problémových úloh, máme nízke sebavedomie, bojíme sa presadiť si svoj názor, alebo ho aspoň nahlas vysloviť. Je zvláštne, keď sa mi podarí presvedčiť učiteľa, že takto to nieje dobré, robme to inak a po hodine za mnou prídu spolužiaci, že takto by som učiteľovi odporovať nemal. To sa vraj nerobí, pritom sám učiteľ mi dal za pravdu. Čo sa musí zmeniť?
Vynechám reči o systéme financovania školy a reforiem súvisiacich s ekonomikou, platovými podmienkami učiteľov, materiálno-technickým zabezpečením škôl, informatizácie školstva, skvalitňovaní knižníc a zvyšovaní dostupnosti študijných materiálov. To je všetko dlhodobá systematická práca, ktorá závisí od mnohých faktorov.
A možno to ide dobrým smerom. Aspoň polovica mladých doktorantov sú nadšenci, ktorí chcú pracovať v školstve, pretože ich to baví a snažia sa robiť veci lepšie. Ich prvotný entuziazmus sa však často utopí pod tlakom starých zabehaných štruktúr, ktoré treba zmeniť. Ako neviem. Možno by mala byť štátna skúška z pedagogiky realizovaná úplne inou formou. Napríklad by si komisia mohla pozrieť konkrétneho študenta na nejakej vyučovacej hodine, kde by predviedol ako vie využívať svoje poznatky v praxi. Avšak toto je vzhľadom na obrovské množstvo študentov, ktorých treba ročne vyskúšať, nereálne. Počty študentov sa začínajú rátať na tisícky. Keď je v ročníku 3000 študentov , učitelia nemajú šancu spoznať ich osobné schopnosti. Ja som mal zo štyroch pedagógov, ktorí sedeli v komisii, štyroch, ktorých som nikdy v živote nevidel. Okrem toho počty prijímaných študentov na vysokých školách rastú, a aj počty tých, ktorí sa dostanú až k štátnym skúškam. Každý rok nás teda treba preskúšať stále viac. Učitelia sú nervózni, nestíhajú. Administratívna činnosť im zaberie viacej času, ako je zdravé. Prostredie je neosobné a chladné, často veľmi nervózne, niekedy aj napriek nadľudskej snahe všetkých zúčastnených. Vyplýva z toho jedna dôležitá vec. Všetko to leží na osobnom zodpovednom prístupe každého jednotlivca. Ale koľko tu máme takýchto dobre vychovaných jednotlivcov?
