Začalo sa to obyčajnou túžbou obdarovať známych tou jedinou pravou Bošáckou slivovicu. Ako jediná je pálená výlučne zo sliviek, o čom sa náš hostiteľ - majiteľ Bošáckej pálenice mohol presvedčiť aj na súde. Tam mu povedali, že slivovice sa len zriedkavo pália zo sliviek. Preto všetky tie patoky na trhu (tvorené zo slivkových koncentrátov) tiež môžu niesť názov slivovica. Bez problémov aj s prívlastkom Bošácka. Čo na tom, že ju vyrábajú Amíci? Miestnosťou sa niesol silný zápach páleného ovocia a naša šoférka bola po opustení tohto priestoru presvedčená, že nafúka. Biele Karpaty boli zaliate septembrovým slnkom a my sme premýšľali nad všetkým, čo sme sa práve dozvedeli:
„Viete, ja milujem prírodu. Tuto môžete vidieť moju zbierku motýľov. Ale medveďov a vlkov by som postrieľal. Svoje deti len tak do hory nepustím. A keď už, tak jedine s brokovnicou. Pochádzam z Východného Slovenska a viem, o čom hovorím. Tam sa vlci tak premnožili, že sa ľudia boja pustiť deti do lesa. Minule jeden mládenec odprevádzal cez les domov frajerku, keď ich zrazu napadla vlčia svorka. Tak ich roztrhali a rozniesli, že z dievčiny zostali na mieste len pahýle nôh v čižmách.“
„A vy tomu veríte? To Vám kto povedal?“
„To je pravda, to všetci o tom vedia“
„A koľko medveďov a vlkov ste už zabili?“
„Noo, chvalabohu som žiadneho živého som ešte nevidel, ale keby hej, hneď by som ich postrieľal. Viete, mne neprekážajú, ale keby mi deti napadli... Na malé deti si tie zvery trúfnu, to hej. Ale aby ste vedeli, ja naozaj milujem prírodu. Som robil kedysi aj zbierku hmyzu – poslal som ju do múzea. Tí tam boli šokovaní z toho, čo všetko tu žije. Biele Karpaty sú jedinečné.“ (musím priznať, že aspoň v tomto momente sme s pánom súhlasili). „Ale niečo vám poviem. V Bielych Karpatoch nikdy neboli zmije. Čo tu žijem, som žiadnu nevidel. Teraz tu zrazu sú a hovorí sa medzi domácimi, že ich sem nahádzali ekológovia! To je hrozné, už aby sa človek bál pustiť deti na lúky...“
O tom, ako je to na Slovensku s medveďmi a vlkmi, sa už toho napísalo mnoho. Najmä tej hororovej príhode s vlkmi a mäskom v čižmách sa dá len ťažko uveriť. Ale ako je to s výskytom vretenice v Bielych Karpatoch? Opýtali sme sa na správe CHKO, zoológa Jozefa Majského, ktorý tu pracuje od roku 1980. „Ja som dokonca vypísal odmenu – fľašu koňaku pre toho, kto nájde v Bielych Karpatoch vretenicu, no zatiaľ som neprerobil a asi sa to ani nezmení. Tento druh je totiž studenomilný a vlhkomilný. Dá sa preto očakávať snáď len v severnom cípe Bielych Karpát,“ odpovedá zoológ Majský. Tak teraz si len vybrať: Uveriť pánovi, ktorý v živote zmiju nevidel, že sú ich Biele Karpaty odrazu plné?
Užovku hladkú (Coronella austriaca) si ľudia najčastejšie mýlia s jedovatou vretenicou (Zorád, 2007)
Nepripomína Vám to niečo? Ten strach z neznámeho, osobne nevideného, ale sto-krát počutého? Šírenie nenávisti voči bezbranným tvorom, ktoré sa snažia prežiť? Túžba človeka mať všetko pod kontrolou, ovládať a vlastniť? Boli to myšlienky Hitlera, Stalina či Kim Čong-ila? Tí všetci si vybudovali krvavú kariéru práve na takýchto nezmyselných klamstvách – šíriacich paniku, prehlbujúcich strach. To isté robíme teraz aj my voči zvieratám.
Možno sa vám bude zdať toto prirovnanie prisilné, no história ľudstva dokazuje, že prvotné názory, ktoré sa spočiatku mohli zdať smiešne – sa postupne etablovali. Ľudstvo si až neskôr, resp. neskoro uvedomilo svoje chyby a omyly. Tak, ako sa kedysi bielym osadníkom Ameriky zdalo absurdné, že by černoch mal mať rovnaké práva ako beloch. Alebo, že by mohol mať černoch aj inú funkciu ako funkciu otroka. Trvalo dlho, kým osadníci vôbec uznali fakt, že černosi môžu cítiť bolesť, či iný cit, pocit, emóciu. Je zarážajúce, že aj v dnešnej dobe sa také čosi ešte deje. I keď cítim, že evolučne už nie sme ďaleko od priznania si svojho ľudského omylu, kampaň voči úžasným výtvorom prírody (alebo ak chcete: Božím stvoreniam) má niekedy skutočne obludné rozmery. Dokazuje to napríklad aj tento billboard z Česko-Slovenskej hranice! Mňa pobavil, ale miestny folklór ma presviedča o tom, že ľudia to môžu vnímať aj inak. Presne naopak, celkom vážne.
Biele Karpay (Zorád, 2010)
Dodnes neviem, či to všetko nebolo len výsledkom koncentrovaného alkoholového oparu v pálenici. Možno si to všetci zúčastnení/é len namýšľame a príliš kombinujeme. No tú billboardovú kampaň, budovanú na umelom konštrukte a účinne vyživujúcu strach ľudí, ktorú vytvorili nepotvrdené správy v médiách (znásobované miestnymi povedačkami), hádam vidíte všetci.
