V prvom rade ma sklamalo zastúpenie médií na tomto podujatí. Okrem zástupkyne redakcií Quark a Fifík, (ktorá sa však zúčastnila aj preto, že vystupovala s príspevkom) tu nebolo zastúpené žiadne printové, tobôž nie rozhlasové či televízne médium. Je to zvláštne, pretože mudrlantské reči o škodlivosti environmentálnej výchovy som už v nejednom časopise čítal (všetky však mimo reality a bez znalostí aktuálnych trendov). Pritom minimálne Slovenský Rozhlas by sa takejto téme venovať mal, keďže ide o závažnú tému v celosvetovom kontexte.
Väčšina príspevkov bola viac prezentáciou činnosti a mimoškolských aktivít a projektov zúčastnených spoločností, či organizácií (SPP, Bratislavská Vodárenská Spoločnosť, CEEV Živica, Recyklačný fond a pod.), ako odbornými príspevkami k téme konferencie. Zaujímavý odborný príspevok, na obsahovej náplni ktorého sa zhodli všetci zúčastnení/é, odprezentoval profesor Lászlo Miklós. Venoval sa napríklad stručnej histórii vývoja základných pojmov (ako napr. Trvalo Udržateľný Rozvoj o ktorom profesor spomenul, že ho nemá rád a skôr ako o rozvoji by sa malo hovoriť o trvalo udržateľnom spôsobe života a hospodárenia). Podstatnejší je však záver z ktorého vyplýva, že environmentálna výchova by sa nemala do škôl zavádzať ako samostatný predmet, ale by mala byť prierezová a nadpredmetová (do určitej miery je už dnes, avšak s veľkými nedostatkami) a pozitívny vzťah žiakov/čiek budovať prostredníctvom ostatných predmetov, ktoré by sa mali do určitej miery „ekologizovať". Keďže tieto spojenia ako „by sa mali", alebo „malo by sa" odkazujú na teoretickú rovinu príspevku, k vyjadreniu sa k téme bola vyzvaná aj pani Mária Nogová zo Štátneho Pedagogického Ústavu (ŠPÚ).
Nogová sa vyjadrila, ale až na úplnom konci konferencie, keď odzneli všetky prezentácie. Vyzdvihla najmä širokú škálu projektov zúčastnených organizácií a povedala, že je to veľmi pekné, potrebné a najmä jej osobne to pomohlo a otvorilo oči. Trošku laxné vyjadrenie na námestníčku ŠPÚ z úseku pre tvorbu a rozvoj koncepcií v oblasti prírodovedných a humanitných predmetov a spolutvorkyňu súčasného školského obsahu vzdelávania. Ale nech. Nemusí vedieť všetko, hoci prezentované aktivity, formy a metódy vzdelávania nie sú pre odbornú verejnosť ničím novým. Od roku 1994 sa totiž konalo už 5 národných konferencií venovaných stratégii environmentálnej výchovy a vzdelávania na Slovenských školách. Na ostatných troch (zatiaľ posledná piata sa konala v roku 2009 v Banskej Bystrici, kde už vládla riadna skepsa) sa zakaždým konštatovalo, že závery a odporúčania z predošlej konferencie neboli dostatočne implementované do praxe. Odborné kapacity a mimovládne organizácie (v procese kvalitnej environmentálnej výchovy dodnes zastupujúce funkciu štátu) sú z toho už vyčerpané a demotivované.
Strach zo zmeny
Čo ma zarazilo viacej bola odpoveď na inú otázku. Pani Nogovej som sa spýtal, kto to brzdí. Kde viazne toľko sľubovaná obsahová reforma našich školských osnov? Pani Nogová odpovedala, že každý sa bojí z učiva niečo vyhodiť. Nikto si vraj netrúfa rozhodnúť, čo vyhodiť a čo nechať. A táto zbabelosť a rigidita štátnych úradníkov a úradníčiek je obrovským problémom! Ja tomu neverím. Neverím, že a Slovensku neexistujú biológovia/čky, ktorí/é by nemali odvahu povedať, že počty okvetných lístkov konkrétnych druhov rastlín, obehová sústava dážďovky a počet článkov nôh pavúkov, sú pre žiakov/čky na základných a stredných školách nepodstatné a že omnoho zaujímavejšie je učiť žiakov/čky o význame rastlín a živočíchov, o tom v akom prostredí žijú resp. na aké prostredie sa viažu, o vplyve byliniek na organizmus človeka a o tom, kde ich nájsť. Spojiť to s výletmi a exkurziami do prírodného prostredia a prostredníctvom získavania vedomostí vychovávať tak, aby si to nik zo žiakov/čik ani len nevšimol, že je vychovávaný/á. Niekto môže namietať, že potom už by sa to nemohlo volať biológia. Nemuselo. Na čo je komu taká biológia? Keď sa niekto bude chcieť špecializovať, na vysokých školách sa na hodinách biológie pitvú dážďovky a tam sa to naučí. Učme jeden rok o biológií človeka, potom prejdime na ekológiu. Učme na základných aj stredných školách vzájomné súvislosti, učme a vychovávajme k vzťahu k prírode.
To isté platí aj o všetkých ostatných predmetoch. Verím, že na Slovensku existujú matematici, ktorí sú schopní povedať, že učiť sa na strednej škole integrály je nanič. Venujme sa radšej viac logickým úlohám, ako napríklad odhaľovaniu logických nezmyslov vo vyjadreniach politikov. Určite existujú už teraz osvietení/é geografi/ky, ktorí namiesto vyžadovania nabifľovaných zoznamov 10 najľudnatejších miest a štátov v správnom poradí, vyprávajú zaujímavé príbehy o krajinách, vysvetľujú príčiny lokalizácie priemyslu a poľnohospodárskej výroby v nadväznosti na ich prírodné a socioekonomické predpoklady, alebo vysvetľujú, prečo sa na určitý druh klímy viaže určitý druh pôd či bioty. Tak prečo to neokresať priamo v kurikulu pomocou obsahovej reformy? Kde je problém? Kto to brzdí? Prečo ten strach? Kde sa v nás berie tá bezmocnosť? Komu to takto vyhovuje?
Verím, že na Slovensku existujú odborníci/čky na matematiku, fyziku, chémiu, dejepis, občiansku náuku, slovenčinu a všetky ostatné predmety, ktorí majú dostatok racionálneho zmýšľania, aby dokázali určiť nepotrebné a zaviesť učivo zaujímavé, viacej prepojené na prax a ozajstný život. Učivo, ktoré by samo o sebe malo aj určitý výchovný aspekt. V každom predmete predsa existuje množstvo zaujímavých (nie len) informácií, ktoré zvýšia záujem a motiváciu žiakov/čiek brať vzdelanie na školách aspoň trochu vážne. Viem, že existuje množstvo teórií a spôsobov ako dané poznatky z jednotlivých predmetov prepojiť, učivo integrovať a dávať mu zmysel, ktorému budú rozumieť tí najdôležitejší: žiačky a žiaci. Štve ma, že mladí a draví ľudia oslobodení od starého a spomaleného zmýšľania, ktorým nechýba odvaha rozhodnúť (a vzhľadom na neefektívnosť súčasného školstva si myslím, že pri akceptovaní záverov z odborných konferencií sa nedá rozhodnúť zle) nedostávajú k tomu príležitosť. Štve ma, že máme poznatky a skúsenosti, ktoré sa len hádžu na papier a niekto tam hore nevie čo s nimi. Štve ma, že škola a štát vôbec nestíhajú reagovať na tempo, ktorým sa uberá okolitý svet a tým robia zo školy sterilnú byrokratickú a takmer nepotrebnú inštitúciu z ktorej sú všetci sklamaní a znechutení.
Majme odvahu
Máme vedomosti, máme koncepciu, máme nápady, skúsenosti a schopnosť to zrealizovať. Vieme, kde je problém, aj ako ho riešiť. Existuje tu množstvo šikovných ľudí, ktorí majú dostatok kapacity na realizáciu takej zmeny. Času je síce málo a komplexné prebudovanie školstva si žiada nie len systematickú zmenu, ale aj zmenu generácií učiteľov/iek, ktorí/é budú schopní/é prevedené systematické zmeny realizovať na patričnej úrovni, no ešte stále máme šancu sa do toho pustiť. Tak páni a dámy s rozhodovacou kompetenciou, majte odvahu! A ak by ste chceli, som tu a som ochotný Vám pomôcť i poradiť ďalších odvážnych a kompetentných ľudí.
PS: Ekotopfilm je zadarmo! A to by mali všetci vedieť. Je to totiž filmový festival, ktorého cieľom nie je zarobiť, ale odovzdať/sprostredkovať odkaz (napríklad taký, aký film HOME) a je výborným doplnkovým nástrojom mimoškolskej výchovy. Preto sa popri hlavnom programe objavuje aj sekcia junior-festival určená školám.
