Filip Struhárik nedávno publikoval veľmi dobrý a dôležitý text o osamelosti mužov a inšpiroval ma naň reagovať. Ďalším dôvodom napísať tento blog bol môj nedávny rozhovor s veľmi dobrou priateľkou, ktorá retrospektívne označila obdobie svojej materskej spred 12 rokov za naosamelejšiu etapu svojho života. Áno, aj my ženy sme často, alebo menej často, ale zato intenzívne osamelé, len je to menej šokujúce ako úprimná spoveď muža. Akosi je nám vlastnejšie hovoriť o svojich pocitoch a zdôverovať sa s nimi.
Späť k materskej. Netušila som, že toto magické obdobie, kedy sa máte stále s kým túliť a ste bytostne potrebný, môže byť pre niekoho také ťažké. Ja som svoje materské prežila v prítomnosti kamošiek s ktorými sme vymetali ihriská, zdieľali všetky smútky a pokroky našich detí oslavovali ako víťazstvo na Tour de France. Mala som šťastie, viaceré sme sa predtým stretávali aj pracovne a tak sme sa ľahko dostali k témam, ktoré nemali nič spoločné s materstvom. Bolo to veľmi oslobodzujúce.
Skôr sa mi zdá, že osamelosť hrozí teraz, keď mám doma puberťákov, ktorí sú deň čo deň samostatnejší a postupne sa mi vzďaľujú. Vzďaľuje sa aj manžel, ktorý ma po toľkých spoločných rokoch považuje za samozrejmosť a o nič už v našom vzťahu nemusí bojovať. Naše kedysi dlhé rozhovory sa zúžili na krátke svižné hodnotenia dňa, dialógy logisticko-operačného charakteru a ja mám chvíľami pocit, že žiadne ženské zbrane by tohto rytiera neodzbrojili.
Mnohé sme prišli o svoje priateľstvá či kamarátstva odchodom z rodného mesta, či z práce na materskú, aj ja, ale školky a školské besiedky, rodičká a brigády mi priniesli nové. Vidím však ako ich nestíham pestovať, byť spolu viac offline a vytvárať nové zážitky. Opakovane sa mi napríklad stalo, že dlhoplánovaný výlet s priateľkami, jeden jediný do roka, padol, lebo “nemá kto byť s deťmi”. Inokedy áno, ale zrovna teraz, napriek pripomienke v mobile s 12 mesačným predstihom NIE! Na narodeninovú večeru sa nedá ísť, lebo “malý má teplotu a muž s ním nechce ostať doma sám”. Ústupku nie je schopný hoci vie, že soplíkov s teplotkou tu už bolo. Ale áno, mohol sa zľaknúť, OČR vždy tiež odmietol. Zranilo ma, nie kvôli mne, ale ďalšej priateľke, keď jej dal muž stopku na wellness s nami, babami, lebo žiarlil ako pes alebo keď mi povedala, že teraz sa nedá, lebo nemajú peniaze ani na rodinnú dovolenku zatiaľ čo si jej životný (sú)druh ukrojil na výlet loďou s kamarátmi do Chorvátska. Áno, stále to tak je v mnohých rodinách - on zarába viac, tak má väčšie právo na svoje kratochvíle. To je však iná téma.
Aj toto je realita dlhoročných vzťahov na ktorú vás nikto nepripraví a aj preto sa v takom hojnom počte my ženy stretávame vždy, keď to ide na hodinách jogy, pilatesu, v rôznych ženských internetových kaviarňach, či fórach anonymne aj neanonymne, kde hľadáme pomoc, pochopenie a útechu. Tam nachádzame v cudzích ženách oporu, keď sa cítime nedocenené, tučné, škaredé, nepríťažlivé, keď prídeme o dieťa, ktoré bolo malé ako hrášok a nás to bolí ako keby sme ho poznali celý svoj život. Sú to presne tie spoločenstvá, kde sa vieme vyrozprávať, lebo tam vás nikto neoznačí za “hysterickú, lebo máte krámy”, kde si niekedy vieme poradiť, inokedy len ticho plačeme v Šavásane. Pre neznalých, jogovej pozícii mŕtvoly. Nie naše duše, ale ich súznenie je často mŕtve.
Viem, že osamelosť, s ktorou sa potýkam je ešte stále v norme, dokážem na ňu reagovať bez prílišnej sebaľútosti. Nebudem sa predsa opúšťať, navyše keď viem, že s odchodom detí z domu alebo nástupom na dôchodok to býva ešte horšie. Treba šetriť sily, zle len bude.
Najhoršie to však asi je, keď stratíte niekoho, kto s vami bol celý život. Nemusel to byť ani najukážkovejší partner, ale zvyk je železná košeľa. Aj moji rodičia sa vedeli škaredo pohádať a potom nekonečne dlho mlčať, išli si miestami na nervy a mne svojim detinským správaním tiež. Od istej chvíle sa prestali naozaj zhovárať a bezprostredne smiať. Čo ak už aj my kráčame po ich ceste?
Keď zomrel otec a z mami sa stala relatívne mladá vdova, začali sme s bratom okolo nej panikáriť. Vedeli sme, že to, čo ju čaká, tá bezodná osamelosť, sa nebude dať vykompenzovať našimi návštevami, záujmom, vnúčatami, či akýmikoľvek ženskými spolkami. Vyhrať nad osamelosťou môže len ten, kto sám naozaj chce.
Trvalo to roky a našla sa. To je pre mňa iskierkou nádeje, že ak “to”dokázala ona - mama, ktorej deti sú ďaleko, žena na dôchodku v malom meste s mizernými spoločenskými možnosťami, bez vodičáku, puchnúcimi nohami a neurodegeneratívnym ochorením chrbtice, musí to dokázať každý z nás. Každý totiž žijeme v blízkosti niekoho, kto potrebuje pomoc a spoločnosť, každý chce byť súčasťou nejakej malej komunity a my, ľudia máme ten dar ich tvoriť.
Mama sa začala starať o opustené mačky. Kŕmi ich, dáva vakcinovať, dôchodok míňa na sterilizáciu a veterinára. Mohla by som mudrovať o tom, ako sú to vyhodené peniaze, pre mňa však nie sú. Ona je šťastná a nikdy nie je sama. Osamelosť je sviňa. Keď sa vám dostane do hlavy, šíri sa do celého tela, nedovoľte jej zvíťaziť! Radšej doma päť mačiek ako oči popraskané zo zúfalstva.
S pocitom osamelosti sa dá krásne pracovať. Kedysi existovali spolky, kde sa stretávali len muži, aj spoločné mužsko-ženské. Tomu, čo predstavovali, kde sa aj tvorili hodnoty, sa nevyrovná pár pív v krčme, alebo večer s mobilom v ruke hoci s 300 facebookovými priateľmi. Všetkým mužom prajem bezpečné brehy, silné putá, čas na to, čo im zvyšuje hladinu hormónov šťastia, blízkosť rodiny, ale aj pochopenie pre svoje partnerky. Keď začnú vŕzgať tie hrdzavé pánty a dvere znovuzrodenej dôvery otvárať, odchádza aj pocit osamelosti.
