Je to dar, dožiť sa dôchodku, bohvie ako to bude s mojou generáciou, či dožijeme, lebo jedna vec je zdravie, druhá, ako nám to vyjde, možno v 80-ke? To si už asi veľmi užívať nebudeme!
Určite však, ak sa mi pošťastí dožiť normálneho dôchodku, nechcem zanevrieť na cestovanie. Aj keď len príležitostné, ale nechcem. Vždy som to milovala a verím, že cestovať sa dá aj vo vyššom veku. Nedávno sme si s mužom vyrazili k Jadranu a tam kde nás vietor zavial, neboli priváty, ktoré preferujem, ale čo, treba vedieť robiť kompromisy. Ubytovali sme sa v hoteli, zrekonštruovanom, ale socík neprekryješ tak ľahko. Deň po nás tam autobus vysadil slovenských dôchodcov. Stretla som ich už ráno, o siedmej, keď som išla behať po pobreží. Ťahali si kufríky celí dolámaní z nočnej cesty autobusom. Po hodine, cestou späť, sedeli ešte stále vo foyer na recepcii. Stretli sme ich tam aj cestou na raňajky, aj z raňajok, aj cestou na pláž aj neskôr, keď už časť z nich pospávala. Proste ráno prišli, ale ubytovať ich hotel mohol až poobede. Bolo mi ich ľúto, lebo takéto kompromisy by robiť nemal nikto. Je to daň za lacnú dovolenku s cestovkou na konci leta. Je to výsledok toho, ako fungujú niektoré slovenské cestovné kancelárie, akú hodnotu má pre nich táto klientela, ako táto klientela vníma sama svoju hodnotu.
Môže sa niekto dušovať, že dôchodcovia sa u nás majú dobre a naša soc-dem úderka si ich hýčka, lebo je to ich verný volič, no dobre sa majú možno tak v porovnaní s matkami samoživiteľkami. Ale je to aj o nich, často na sebe šetria aj v tom, kde by nemuseli a míňajú na to, čo im ozaj netreba. Už mám obe babičky na druhom brehu a hoci bola jedna vzdelaná a druhá nie, obe sa správali vo vzťahu k peniazom iracionálne. Prvá nakupovala od šmejdov všetko, čo sa dalo (hlavu mala pritom 100% nú do smrti), druhá všetko čo dostala odkladala a hoci to boli všetko veci praktické a kvalitné, zo svojho malého dôchodku si kupovala lacné náhrady. Lebo všetko treba odložiť na potom ako keby plánovala žiť 150 rokov. Po smrti sme v jej skriniach našli neodbalené hrnce, príbor, termofor, vyhrievací vankúš, kanvicu… a pod jej vankúšom 10 000 korún. Desať tisíc, ale eur zas skrýva manželova teta doma na tajnom mieste, o ktorom vie len jeden človek. On. Ostáva veriť, že ich nepošle dole z balkóna v igelitke nejakému podvodníkovi.
Večera so zájazdom slovenských dôchodcov bola kúzelná. Z pípy na víno si dočapovávali aj do fľašiek tiež “na potom” a fotili sa s bufetovými stolmi. Nevadí, hovorím si, už iní asi nebudú, tešili sa na to isto celý rok. Keď som si však na raňajky chcela zobrať vrecko čaju a zaliať ho horúcou vodou, no pán predomnou si všetky vyložené čaje šikovne šupol do vreciek od bundičky, hovorím si, toto nie je o výške dôchodku, toto je fakt psycho.
Niekde v hlave majú mnohí naši seniori kód. Predstavujem si tú rovnicu takto: koľko som zaplatil, toľko musím prejesť, doniesť domov, ušetriť. A tak hanba nehanba, jablko do vačku, fľašu natankovaného piva z hotelovej reštaurácie pod pazuchu a aj všetky mydielka, šampóniky a cukríky z recepcie.
Mali by sme tých našich deduškov a babičky učiť menej pchať do vankúša a viac si život užívať. Je to taká trošku hanba, vidieť ich takto, zatiaľ čo oni si myslia, že sú neviditeľní.
