Bolo to strhujúce. 20 000 ľudí na štadióne v zápase Slovenska s Nemeckom o postup na majstrovstvá sveta skandovalo „Slovenskooo“ a na záver vystúpenia našej futbalovej repre aj hromadné „ĎAKUJEME“! Emócia, ktorá sa niesla štadiónom a dnes stále rezonuje, je pre malý národ ako sme my, mimoriadne vzácna, najmä teraz, v časoch, keď je obraz o Slovensku v zahraničí značne poškodený.
Slovenskí sokoli porazili favorizovaný nemecký tím 2:0 a odohrali možno aj zápas roka, no znamená to oveľa viac ako bežnú výhru na trávniku, hoci proti viacnásobnému majstrovi sveta. Pre nás to bola znova jedna z mála príležitostí ako cítiť blízkosť a jednotu. Na tribúnach sme tam vedľa seba sedeli voliči všetkých možných politických strán, aj nevoliči, slniečkári, holopupkáči, národniari aj manažéri z korporátov, ktorí si nestihi prezliecť košele keď utekali z roboty. Videla som tam aj známu speváčku a podľa limuzíny zaparkovanej vonku sedel vo VIP salóniku sám pán prezident. Najviac si ma však získala skupinka, ktorá priebežne počas celého zápasu vykrikovala „auf wiedersehen“ (nem. dovidenia).
V skutočnosti by sme mali povedať - nie dovidenia, ale rovno zbohom niekomu inému - napadlo mi, ako som tak sledovala spoločnú radosť nás všetkých, každého z iného názorového spektra. Mali by sme dať zbohom politikom, ktorí žijú z toho ako trieštia spoločnosť, rozbíjajú rodiny, robia z ľudí ovce, šíria bludy a sami sa pritom majú dobre. Letoviská v Rogoznici, haciendy, žlté šporťáky, zrámované semafóry, 350 000-cové zbytočné analýzy, výlety do Ruska, Číny, zlaté vane, márnosť nad márnosť, ukradnuté busty.
Vďaka nim je pocit súdržnosti a spoločnej hrdosti pre nás, mimo VIPky taký výnimočný a vzácny. Nie je to normálne, že nás dokáže ako národ na chvíľu spojiť buď iba hlboká ľudská tragédia, alebo obrovský športový výkon, kde v priamom prenose vidno vzopätie ľudských síl a tímovosť. Kam sa podel duch našej tímovosti?
Vďaka chlapci, že ste nám dopriali znova na krátko zažiť pocit hrdosti na niečo „slovenské“, na niečo, čo videli okrem nás aj v Nemecku a inde pri obrazovkách tisícky ľudí. Je veľmi dôležité, cítiť, že niekam patríme a ešte dôležitejšie, s kým sa identifikujeme. Vybrať si svoju duchovnú komunitu, alebo cítiť sa dobre so svojimi na Pohode je jedna vec. Mať niečo napísané v občianke je niečo celkom iné. To sa nedá kúpiť ako vstupenka na festival. Inak sme vnímali svoju hodnotu a hodnotu našej krajiny, keď nás zahraničie považovalo za „tatranského tigra“ ako dnes, keď pôsobíme ako taký chorý mačkopes, ktorý robí politiku na všetky štyri svetové strany.
Tak ako sme včera večer bedlivo sledovali súboj Slovenska s Nemeckom, sledujme aj dnes ostražito, čo sa bude odohrávať smerom na východ a aké signály o nás odtiaľ pôjdu do sveta. Je možné, že to, ako sa bude správať premiér Fico k ukrajinskému prezidentovi Zelenskému viacerým z nás pokazí víkend, lebo po sérii jeho posledných vystúpení nemožno očakávať mentálny kotrmelec.
Prajem nám, aby sme sa raz zobudili do takého rána, kedy bude naša spoločnosť naozaj jednotná a bude môcť byť hrdá na viac ako famózne výkony našich športovcov, či iných jednotlivcov. A tiež nám prajem spoločné pochopenie toho, kto je tu vinník a kto obeť, kto by mal byť víťazom a kto porazeným. Zatiaľ totiž, čo sa týka našej zahraničnej politiky Slovensko prehráva a nielen 0:2.
