Recep Tayyip Erdogan je verejnosťou braný ako reformný politik, ktorého Turecko potrebuje. Čo sa týka ekonomiky nezlyhal, Turecko ekonomicky rastie, Erdogan má svoju obrovskú základňu fanúšikov a obdivovateľov, no s pohľadu cenzúry tlače a dodržiavania ľudských práv to v posledných rokoch nezvláda.
Posledné roky to na verejnosti bublalo, ľudia len čakali na správny impulz, ktorým bolo násilné rozohnanie demonštrantov v Gezi Parku slzným plynom a vodnými delami, pri ktorých boli boli zranení i zabití civilisti, ženy, deti i starí ľudia, ktorí pred útokmi armády a polície nemali možnosť uniknúť. V tomto bode pomyselný kalich horkosti pretiekol a odvtedy sa Turecko zmieta v sérií protestov. Nielenže sa tieto problémy Erdogan nesnaží riešiť v pokoji, nenásilne, on sa oháňa rôznymi ultimátami, ktoré nakoniec i tak nedodrží. Takže každý ďalší protest je riešený násilím a to samozrejme rozdúchava ďalšiu neznášanlivosť a ďalšie protesty. Tento bludný kruh sa akosi neuzatvára, keďže Erdogan ani jeho strana o predčasných voľbách nechce ani počuť a naďalej rieši všetky konflikty skôr ako nejaký diktátor než ako demokratický predseda vlády. Použil som slovo demokratický, pretože Turecko i cez to všetko, čo sa tam deje je stále demokratickým štátom a už niekoľko rokov je jednou nohou v Európskej únií.
Jedno je pravda. Keď to pôjde takto ďalej, i čo sa týka médií, ktoré sú už približne 5 rokov prísne sledované, cenzúrované a každý, kto by si len zmyslel napísať jedno zlé slovo na vládu Erdogana je nekompromisne prepustený či aj niečo horšie (čo ho priraďuje k štátom ako Irán alebo Čína), i čo sa týka protestov, je isté, že v súvislosti s Tureckom sa nebudú používať prívlastky ako pokrokový či demokratický, ale skôr sa budú používať prirovnania so Sýriou či Iránom. Keď je to to, o čo sa vláda Erdogana snaží, je na najlepšej ceste.
