že budeme žiť v štáte, v ktorom politika nebude len synonymom pre slovo korupcia a politik nebude pre všetkých zlodejom. Že keď sa po vysokej škole budem chcieť zamestnať, tak aj budem mať možnosť. Že v štáte, v ktorom žijem nebudú robiť právnici rozvozárov pizze a učitelia nebudú zarábať týždenný plat upratovačky v Rakúsku(Výmysel, žiadne reálne štatistiky). Že ľudia, ktorí bojujú za vyššie honorovanie pre lekárov nemajú samy niekoľko platov a nevyvážajú sa na drahých mercedesoch, kým niektorí lekári chodia do práce na mhd. Že človek, ktorý by mal náš štát reprezentovať navonok, mal by pôsobiť honosne, reprezentatívne a sčítane, pôsobí skôr senilne, staro, unavene a smiešne. Že keď prídem do obchodov a inštitúcii, ktorých dotuje štát a zamestnancov platí štát nebudem musieť trpieť otrasné správanie zamestnancov so slovami "mne to aj tak nikto nezaplatí".
Že keď chcem ísť na futbalový zápas, nebudem sa musieť báť o svoje zdravie. Že šport tu nebude na pomyselnom dne podpory a vo futbalovom svete nebudeme na smiech. Že naše celebrity nebudú len pseudoosobnosťami a okrem ukazovania a strápňovania sa na verejnosti prispejú k niečomu, čo pomôže aj iným, než im. Že keď zapnem televíziu, bude tam kvalitný film a nie slovenský seriál, ktorý má za úlohu vymyť mozog. A v tom sne bolo i to, že naše hlavné mesto nebude brané ako veľká dedina, ale ako veľkomesto, vyhľadávané, krásne a honosné.
Bohužiaľ, bol to len sen a na rozdiel od sna pôvodného tvorcu tohto citátu, ten môj sa nesplní tak skoro. No, čo máme rovnaké, toho môjho sa taktiež nedožijem. Smutné.
