Od detstva to bola pre mňa viac než záľuba. Každú sekundu som trávil s futbalom, vo všetkých jeho podobách.Bol som aktívnym hráčom i "aktívnym" divákom. A preto nebolo divu, že som ho i vyhľadával na ihriskách a štadiónoch. A tak sa stalo, že som sa dostal do Milána, mesta, kde tomuto športu venujú neobvyklú pozornosť a okrem módy by sa toto mesto mohlo volať aj "Mesto futbalu". Starší z dvojice milánskych velikánov(A.C.) odohral svoj domáci zápas s týmom z mesta Cagliari, a že sa bolo na čo pozerať.
To, že sa na Slovensku hrá nejaký zápas vidíte podľa toho, že mesto je plné chuligánov v, o dve čísla menších dresoch, vytŕčajúcich pupkov, s pivom v ruke a podľa vykrikovania všakovakých vulgarizmov a vyrábania rôznych prúserov. To, že sa hrá v Miláne zápas zistíte podľa toho, že časť mesta, fandiaca tímu s predponou A.C. je oblečená do červeno - čierneho, povzbudzujú svojich chlapcov a chystajú sa na vypuknutie divadla.(No aj tu sa nájdu takí, ako na Slovensku) Samozrejme, aj ja v červeno - čiernom s nápisom Maldini(Trošku starý, ale snaha sa cení), s občerstvením, ktoré je pripravené v nespočetne veľa stánkoch pri štadióne San Siro a šťastný, že zažijem silu tohto krásneho športu. Dostanem sa na svoje vyhradené miesto na štadióne s kapacitou 80 000 divákov a vyčkávam na štart. Zatiaľ je na sledovanie len rozcvička tímov, no už to je svojou profesionalitou zaujímavá "podívaná". Sranda sa miešta s absolútnou disciplínou a sústredením. Hráči odídu do šatní, vyjdú vo svojich krásnych dresoch, z ktorých mám jeden na sebe, podajú si ruky a "idú na to". Kulisy, ktoré vytvorili diváci sa dajú porovnať s gladiátorskými zápasmi v starovekom Ríme, 80 000 fanúšikov pokrikuje striedavo každé meno z jedenástky domácich. Hráči sa im odvďačia skvelým výkonom na hranici sebaobetovania, i keď je to jeden z veľa zápasov, ktoré odohrajú za dlhú sezónu. Nevynechajú jeden súboj a užívajú si zbesilý potlesk po každej podarenej akcií. Veď kto by aj nie?
Zápas končí, hráči ďakujú divákom(aj mne) za atmosféru, ktorá dopomohla k dôležitému víťazstvu, sľubujú ďalšie skvelé výkony a stratia sa v útrobách štadióna. V Miláne nastane hustá vrava o tom, že AC Miláno je ten lepší z milánskych klubov, niečo v zmysle, že navždy zostanú červeno - čiernymi. Jeden fanúšik sa otočí ku mne a zahlási niečo, čo v mojich ušiach znelo ako -Bla, bla bla, tralala la la-, no ja som sa v eufórii, ktorú som pociťoval po neskutočnom zážitku len usmial a ukázal vztýčený palec.
