...,nehu,dôveru...?Jačavá naivita týchto nevyrieknutých,no i napriek tomu odvážnych výčitiek okolitému svetu,jatrí a sype soľ do rán zmätenej obete.
Uvedomovať a pociťovať na vlastnej koži krutosť pesimizmu tých čo by mali utešovať je dosť podobné,no v žiadnom prípade nie to isté.A tak krvácajúce srdce prehlušuje búrku,ktorá sa odohráva za tabulami sklenených okien.No aj tú ľahšie prehluší,ako krútňavu v živote,ktorý nás zmieta sem a tam,niekedy ani tým smerom nie...Dáva nám občas na výber,kadiaľ ísť,ale je to spravodlivé!?! Je spravodlivé rozprávať o kráse,harmonii,rovnováhe,a jednoduchosti a ľahkosti života a následne poukázať citlivej duši povievajúcej vo vzduchu nepochopiteľného prostredia,na rojčive prahnutie,smrť neveru a dúfať....dúfať,že oklamať sám seba je jednoduchšie,ako druhého.....?
Prichádza ráno a ja cítim ťažobu kvapôčok čo nestihli nasiaknuť trpkosťou a beznádejou vyvierajúcou niekde,kde ani čerstvý vánok neodvanie pretrvávajúce pochybnosti obklopujúce čerstvo vytrysknutý pramienok,zatiaľ čo ja sa pokúšam zahatiť mohutnosť jarčeka z ktorého by chcel byť potôčik či niečo viac....A to bolí citeľnejšie ako čokolvek....ako ľahostajnosť voči vnútornému životu kohokoľvek okolo....
